v posledných týždňoch mám nepríjemný dojem, že nás opúšťa naša civilizovanosť. Menej ochotne súcitíme s ľuďmi – aj s takými, ktorí nám dovtedy boli názorovo blízki, nieto ešte s oponentmi. Otvárajú sa priepasti medzi generáciami, medzi rôznymi spoločenskými skupinami. Akoby sme nevedeli porozumieť, že každý z nás má svoju ťažobu, a odmietali vnímať ťažobu toho druhého ako niečo reálne. Tipujem, že to môže byť nejaký mechanizmus popierania – popierame, že ten druhý to má ťažké, a tým sa má akosi sprostredkovane uľaviť nám.

Starší nerozumejú mladším, vyhlasujú ich za mäkkých, neschopných znášať utrpenie, a pýtajú sa ich, prečo „nič neznesú“, veď „generácie pred vami zažili vojny“. Pritom sami vo svojej mladosti už vojnu nezažili. Tí šesťdesiatnici či sedemdesiatnici ozaj nie sú vojnoví tínedžeri.

Mladší nerozumejú starším, vyhlasujú ich za egoistov, pýtajú sa ich, „prečo sa kvôli nim majú obmedzovať“, veď „vy ste si už svoje odžili“. Pritom nechápu strach o život a to, čo je tento strach s človekom schopný urobiť, pretože práve z titulu veku si ešte stále pripadajú nesmrteľní.