mramor vo mne odmalička evokoval pocit akéhosi mauzoléa alebo Domu smútku, kam sme ako školáci museli chodiť z povinnosti kvôli nejakým pionierskym sľubom a iným blbostiam. Keď padol boľševický režim, to nepríjemné mravčenie v bruchu vo mne nezmizlo. 

S výnimkou Mariána Vargu som tam nezažil jediný dobrý koncert a do kina som chodil radšej niekam inam. Nechápal som tie dlhé nekonečné chodby a obrovské predsália s veľkými šatňami, ktoré mi pripomínali všetky tiez zjazdy slovenských komunistov, ktoré sa tam do Novembra odohrávali.