jednou z nich bola žena a treba jasne povedať, že patrila do tej malinkej skupiny ľudí, ktorí rádio a televíziu okato nezneužívali v prospech vládnej garnitúry. Prvým riaditeľom, ktorý sa pokúsil o prvú a zrejme aj poslednú zásadnú reformu televízie bol Richard Rybníček. 

Prepustil stovky prebytočných zamestnancov, vyvinul úsilie, aby sa televízia zmodernizovala nielen po technickej, ale aj obsahovej stránke. Niečo sa mu podarilo a niečo nie. Potom však prišlo dlhé obdobie, keď sa o tom, akú bude mať televízia (a rozhlas) tvár, rozhodovalo po nástupe Smeru, HZDS a SNS k moci. Z televízie sa pod vedením ich nominantov opäť stával dobre ovládateľný propagandistický nástroj. 

Ďalší z nominantov, Václav Mika, sa aspoň naoko snažil pôsobiť ako nezávislý odborník. Sčasti sa mu podarilo ochrániť spravodajstvo pred šírením celkom okatej propagandy v prospech strany, ktorá ho do funkcie presadila. 

Napriek tomu sa však nevyhol niektorým kontroverzným krokom (zrušenie Lampy), ktoré ho usvedčovali zo závislosti na tejto najmocnejšej a najvplyvnejšej strane.