keď Národná rada Slovenskej republiky prijala v roku 1996 Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, bol som presvedčený, že Slovensko sa konečne vydalo na cestu očisty verejného života a že všetci, ktorí systematicky v mene komunistickej ideológie ničili státisíce ľudských životov, budú podľa svojich zásluh potrestaní a dostane sa im zaslúženého opovrhnutia. Ach Bože, ako som sa len mýlil!
Až na zopár vysoko postavených komunistických funkcionárov, ktorým v roku 1989 rupli nervy, celá tá komunistická perepúť preplávala bez úhony do demokracie. Štátnu bezpečnosť sme síce rozpustili, ale stovkám jej príslušníkov ponúkol Vladimír Mečiar vplyvné a lukratívne miesta v dôležitých bezpečnostných zložkách. Odvtedy je tento priestor zasvinený bývalými eštebákmi a niet tej sily, ktorá by ho vyčistila. Mnohí z nich si užívajú vysoké dôchodky. Ich obete, ktoré vypočúvali, mučili a väznili, živoria a hľadajú spôsob, ako prežiť z mesiaca na mesiac. A nikto s tým nič nerobí. Je to hanba nás všetkých.
Jedným z tých vysokopostavených komunistov, ktorým sa podarilo prežiť, bol Vasiľ Biľak.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.