vnútornú spokojnosť, dokonca radosť zo vzniku novej slovenskej vlády som zažil trikrát - keď v roku 1998 padol Mečiar, keď v roku 2002 mohli pokračovať reformy, a keď v roku 2010 vznikla šanca porátať sa s korupčnou povahou tejto krajiny. Žiadny z tých pokusov nedopadol slávne, ale každý z nich sa začal nádejne.
Ako sa začína príbeh tejto vlády? A prečo sa zatiaľ nedostavila ani spokojnosť a radosť?
Príbeh tejto vlády je dnes dominantne tvorený príbehom jej predsedu. Jeho volebný triumf bola natoľko výrazný, a jeho váha v novej koalícii je natoľko väčšinová, že to nateraz nemôže byť inak. A práve preto nie som ani spokojný, ani radostný. Príbeh Igora Matoviča pritom nie je ani triumfom nacionalistu, ani návratom postkomunistu, ani bábkovým divadlom oligarchov. To je osviežujúce. Je to ale súčasne triumf toho druhu obyčajnosti, ktorá z nedostatku noblesy ponižuje a uráža – a tým poráža – všetko fajnovejšie. A to je na jeho úspechu varovné, pretože to odhaľuje všeličo nielen o premiérovi, ale hlavne o nás.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.