už je to tak, som späť! Moje problémy so žlčníkom vyústili do neodkladnej hospitalizácie. V pondelok, keď som práve písal „Denník z karantény“, mi obvodný lekár oznámil, že sa musím bezodkladne dostaviť do nemocnice Milosrdní bratia. Denník zostal v počítači a ja som si myslel, že ho po vyšetreniach dopíšem a zverejním. Lenže lekári usúdili, že môj stav je akútny a ja som si ľahol do nemocničnej postele. Nuž, nebolo mi veru veľmi do smiechu, keď mi povedali, že na druhý deň si pre zmenu poležím v narkóze na operačnom stole. Môj „milovaný“ žlčník sa ocitol v odpade a ja odvtedy trávim najkrajšie dni jesene môjho života v tejto nemocnici. To je teda realita. Pri troche šťastia ma v pondelok pustia domov.
V jeden deň zaklopal (tu sa pri vstupe do izby klope) na dvere kňaz a spýtal sa, či sa niekto nechce vyspovedať. Zdalo sa mi, že ani veľmi nečakal pozitívnu reakciu. Lenže to sa mýlil. Sadol si k mojej posteli a pustili sme sa do mojich hriechov. Musím sa priznať, že niektoré som, vzhľadom na to, že vedľa ležal iný pacient, zamlčal. Hádam mi to náš Pán odpustí.
Pred chvíľou mi volal nešťastný farmár Janko Cenkner. Zomrela mu babička a on nemá peniaze na to, aby ju slušne pochoval. Vraj mu Poľnohospodárska platobná agentúra pred niekoľkými mesiacmi schválila platby a doteraz sa mu na účte však neobjavilo ani euro. Jednoducho bordel. Na založenie úrody si požičal, nemá na naftu do traktora, tak je zúfalý. Neviem, ako by som mu pomohol. A naviac sa na ministerstvo pôdohospodárstva tlačí kopa ľudí, ktorým sa nedá dôverovať. Slúžili Ficovi, slúžili Matečnej, chcú slúžiť aj teraz. Predpokladám, že im o žiadnu službu farmárom nejde.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.