dlho pred voľbami sme v tomto časopise upozorňovali na dve veci – že pôsobenie Igora Matoviča v opozícii bolo v tematizovaní korupcie veľmi užitočné, a súčasne, že jeho spôsoby sú sebastredné, často neférové, a preto pre budúce Slovensko rizikové.
Voľby však rozhodli, ľudia si v nich slobodne vybrali, takže teraz môžu všetci priaznivci spravodlivejšieho Slovenska variť práve a len z toho, čo priniesli. To neznamená, že Igor Matovič má byť chránený, naopak, ako predseda vlády má byť pod najväčšou kontrolou a kritikou. Voľby nie sú kritériom pravdy, a nie sú ani potvrdením spoľahlivosti víťazov. Napokon, naša skúsenosť s nimi – od Mečiara po Fica – je hádam dostatočná. Znamená to niečo iné. Ak sa má šanca, ktorú dostalo Slovensko porážkou Ficovho režimu, premeniť aspoň na základné výsledky, od spravodlivosti cez školstvo, zdravotníctvo, kultúru až po lepšie fungovanie trhu, budeme sa musieť na čas naučiť žiť práve s týmto premiérom. A to hovorím ako človek, ktorý ho neodporúčal voliť.
Nechcem tým povedať, že máme prijať jeho spôsoby. Naopak, tie prijať nesmieme. Preto oceňujem, že Miro Kollár neprijal poníženie poslanca, ktorý by mal podpísať niečo, na tvorbe čoho sa nepodieľal. A oceňujem aj viaceré kroky SaS a Za ľudí, ktorými zoči-voči premiérovi bránia rozumnú politiku. Chcem tým povedať niečo celkom iné – že predsedu vlády nemožno urážať, ani keď on uráža nás, a tiež, že ho nemožno trestať za našu neschopnosť vyhrať nad ním vo voľbách. Lebo práve to z istej časti jeho kritikov dosť kričí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.