z druhej strany zas tí, ktorí vás považujú za odpad. Lebo len odpad podľa nich môže nevystúpiť z Katolíckej cirkvi, matky všetkých krívd a ohavností.
Tento rok to bolo akosi ešte ťažšie. Kampaň pred prezidentskými voľbami odhalila, že časť kléru nevie uvažovať širšie, humánnejšie a kresťanskejšie, ako bolo roky nalinkované a navyknuté.
Navyše potreba vymedzovať sa proti „liberálom“ bola u niektorých kresťanov taká militantná a prejavovala sa takými ostnatými vyjadreniami, že sa jej vyrovnala len potreba niektorých „liberálov“ chrliť na kresťanstvo oheň a síru inkvizítorským spôsobom.
Postupné odhaľovanie cirkevných škandálov so sexuálnym a mocenským zneužívaním normálne mysliacej a veriacej duši tiež pokoja nepridalo.
U mnohých kresťanov sa prejavila kríza – nie kríza viery, kdeže. Kríza dôvery. Pýtali sa, ako je vôbec možné, že inštitúcia, ktorá má byť Kristovou nevestou, vkladá svoje nádeje viac do štátu a jeho často skorumpovaných predstaviteľov než do Božieho kráľovstva.
Ako je vôbec možné, že táto inštitúcia, ktorá má byť prístavom lásky, pokoja a Božej milosti, nedokáže bojovať proti hriešnikom vo vlastných radoch, ba neraz ich jej jednotliví predstavitelia aj hanebne kryjú.
„Asi je to tak, že keď človek vidí veľa zla, začne si sám pripadať akýsi morálne lepší.“
Nešlo o dôveru v Boha, ale o dôveru v cirkev. A u mňa trochu aj o dôveru vo vlastný úsudok. Lebo vo chvíľach, keď som túto krízu pocítila, mala o to bizarnejšiu príchuť, že súvisela s mojím vlastným dávnym rozhodnutím. S rozhodnutím prijať sviatosť krstu a stať sa katolíčkou.
akú Cirkev chceme, akú Cirkev máme
Keď som pred vyše dvadsiatimi rokmi toto rozhodnutie urobila, Katolícku cirkev som vnímala inak než dnes. Videla som v nej prístav, dostatočne rozľahlý, aby bol priestorom slobody. Vnímala som jej bohatú históriu – tú, ktorá je plná umenia, vzdelanosti, podpory bádania a posúvania ľudských hraníc.
A hovorila som si, že kontroverzné momenty tejto histórie sú síce hodné pripomínania, ale určite nie sú hodné toho, aby sa na ich základe vyslovovali všeobecne platné odsudky o katolicizme.
Videla som veľduchov, ktorí v katolicizme vyrástli, ale aj tých, ktorí na katolicizmus konvertovali. Verila som, že je to cirkev pápežov a mučeníkov, ale aj cirkev svätých, čo zažili prenasledovanie a odsúdenie od vlastných predstavených. Cirkev prenasledovaných vedcov, ale aj tých, ktorí na svoje bádanie dostali vďaka nej priestor. Cirkev umelcov. Cirkev Michelangela, Leonarda, Oscara Wilda či Grahama Greena. Cirkev vedcov a objaviteľov. Cirkev posúvajúca limity poznania, poskytujúca priestor estetickému prežívaniu.
Po vyše dvoch desaťročiach tohto môjho presvedčenia stačilo pár rokov, aby mi ním otriasli prejavy niektorých predstaviteľov cirkvi – či už hierarchie, tancujúcej svoj mocenský dupák s vládnou mocou, alebo tzv. obyčajných klerikov typu otca Mariána Kuffu, ktorí tiež tancujú mocenský dupák, ale s vlastným egom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.