najvýraznejšia tvár (nie však jediná) tejto skvelej občianskej iniciatívy, ktorá zorganizovala najväčšie protivládne protesty od novembra 1989 a ktorá významne prispela k zmene spoločenskej atmosféry, oznámila, že končí. Všetci tušíme, čo sa za jeho odchodom skrýva. Juraj Šeliga sa pokúsi uspieť v politike.
Na to, aby sa mu to podarilo, musí vstúpiť v najbližších parlamentných voľbách do zápasu o voličské hlasy. A to sa u nás nedá inak, len ako v rámci nejakej politickej strany. Aj keď tuším, či dokonca viem, ktorá strana to bude, nemyslím si, že je to tá najdôležitejšia veta, ktorú by som tu rád povedal.
Pred niekoľkými týždňami, možno mesiacmi, ma Juraj požiadal o stretnutie. Vraj, ako by som vnímal, keby vstúpil do politiky. Moja odpoveď bola jednoduchá. Nielenže by som to vnímal pozitívne, ale videl by som to aj ako niečo, čo musí urobiť nielen pre seba, ale aj pre Slovensko. Zároveň som dodal, že bude musieť čeliť výčitkám mnohých ľudí, že iniciatívu „Za slušné Slovensko“ použil, či dokonca zneužil len ako výťah k vlastnej politickej kariére. Určite to skôr, či neskôr niekto zo Smeru povie a pridá sa k tomu aj zopár prihlúplych novinárov.
Práve preto by som chcel povedať toto. Každý, kto bude takto uvažovať, hovoriť, či písať, by si mal odpovedať na niekoľko jednoduchých otázok. Napríklad: Ak ma šokovala vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martinky Kušnírovej a hlavne následné správanie sa popredných politikov strany Smer, prečo som aj ja nezaložil nejakú iniciatívu? Prečo som aj ja neobetoval svoj čas a pohodlie? Mohli zakladatelia „Za slušné Slovensko“ čo i len tušiť ako to dopadne? Odpoveď je na stole: nemohli ani netušili. Išli do toho síce s odhodlaním, ale s obavami, či to má vôbec zmysel, či to zvládnu a či ich ľudia nakoniec neopustia a nezalezú do pohodlia a anonymity svojich domovov. Ich, doteraz pokojné životy sa zmenili od základu.
Každý, kto bude chcieť skákať po chrbtici Juraja Šeligu, by sa mal spýtať sám seba, či by zniesol niekoľkomesačné sledovanie, výsluchy na polícii a vyhrážky, ktoré sa na neho a jeho priateľov hrnuli doslova zo všetkých strán. Odpoveď je opäť jednoduchá – asi nie. Väčšina z nás by neriskovala stratu pohodlia a súkromia. A to už nehovorím o výčitkách, ktorým museli Juraj a ľudia zo „Slušného Slovenska“ čeliť potom, ako nečakane zrušili protest, ktorý mal vraj definitívne viesť k pádu vlády a predčasným parlamentným voľbám. Dnes je však nad slnko jasnejšie, že predčasné voľby by znamenali jediné. Zachovanie moci Smeru. Opozícia bola rozdrobená a nedokázala by sa spojiť. Vládu by tak celkom určite zostavoval Smer. A ani nechcem pomyslieť s kým.
Neviem, či vtedy takto uvažovali aj Juraj a jeho kolegovia. Bolo to však dobré rozhodnutie. A dobrým rozhodnutím je aj cesta, na ktorú sa Juraj po odchode zo Slušného Slovenska chce vydať. Jeho kolegovia budú pokračovať v prebúdzaní Slovenska, budú nabádať ľudí, aby sa správali zodpovedne a neprenechali osud štátu politickým dobrodruhom a Juraj sa zas bude uchádzať o ich priazeň a voličské hlasy. Toto považujem za zodpovedné rozhodnutie mladého muža, ktorý pred niekoľkými mesiacmi začal meniť Slovensko. Budem mu držať palce, aby uspel a hlavne nikdy nesklamal slušných ľudí. Má na to všetky predpoklady.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.