každý zápas so súperom ako Kanada je ponaučením. Ešte aj ten, ktorý nehráme my. Vysoko inštruktážnu hodnotu mal už pohľad na to, ako Kanaďania v nedeľu vytreli ľad s Britmi. Bola to hrdinská prehra, Briti robili, čo mohli, problém bol len ten, že veľa nemohli. Niekto čakal, že po takomto rozkorčuľovaní sa Kanada len akurátne okysličí, rozbehne a na nás si vzápätí v pondelok pochutná ako na komplikovanejšej, no stále málo vzdorujúcej lahôdke.
Lenže slovenský tím dával tušiť aj inú možnosť – po dvoch zápasoch, z ktorých prvý odohrali výborne a zaslúžene ho aj vyhrali, a druhý odohrali v niektorých ohľadoch ešte lepšie, i keď ho nekorunovali výhrou.
A tak sa proti Kanade hralo ako o život, čiže presne tak, ako sa hrať má. Ale predovšetkým s hlavou nastavenou na výhru ako na úplne reálnu možnosť. Každý, kto sa okolo športu čo i len obšmietol, vie, že polovica – najmenej polovica – výkonu je v hlave. A aj preto je šport nevyspytateľný, preto aj tzv. malý súper môže „dať“ toho väčšieho, a preto je to celé vlastne stále neutíchajúco zaujímavé. Lebo kto by chodil na zápasy, keby bolo vopred jasné, že favorit vyhrá?
Bol to teda nádherný, hrdinský, famózny zápas – presnejšie, mal svoje nádherné, hrdinské, famózne momenty. Vtedy, keď slovenský tím hral, čo hrať mal, držal sa trénerových pokynov a ukazoval presnosť nahrávok, aká sa zrodí nie z dlhého spoločného hrania, ale len a len z pridŕžania sa systému. Z disciplíny. A samozrejme ešte vtedy, keď sa k tejto základnej poslušnosti voči trénerovi a systému pridalo individuálne sebaobetovanie, ktoré robí šport najkrajším.
Za toto sa môžeme slovenskej hokejovej reprezentácii pod Ramsayho vedením len a len poďakovať.
A že nakoniec z toho bola prehra? Nemusela byť. No nie všetko bolo odohraté tak, ako malo byť, napríklad oslabovky proti Kanade sú stále priťažkým orieškom. A tá jedna neodohratá presilovka – lebo počas nej sa neurobilo prakticky nič – bola zase tvrdou pripomienkou toho, že psychika ozaj kraľuje a vie aj nechutne zabrzdiť inak rozpumpované mužstvo. Divák sa počas nej len modlil, aby sa už skončila, aby sa zase hralo v plnom počte na oboch stranách – pretože vtedy slovenských hráčov zázračne opustilo váhanie a zmizlo to bolestne viditeľné prežúvanie stratégie, a nastúpili opäť tie raketové momenty bez strachu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.