v úkryte obývačiek a krčmičiek, kde čas dávno zaspal zvonenie svojho vlastného budíka, je preklad omnoho jednoduchší. Každý si myslí, že každý kradne. Táto nálada spoločnosti škodí. Nielen pre logické šírenie antisystémového podhubia, ale najmä pre dôvody, prečo vznikla. Je nespochybniteľné, že za tento stav nesú značnú mieru zodpovednosti politici. Nastavujú hranice morálky, úrovne komunikácie a vzťahov nielen medzi sebou, ale najmä smerom k občanom. Na druhej strane sú tu voliči. Napriek marazmu v krajine, paradoxne v porovnaní s politikmi v omnoho väčšom počte, s väčšou silou a obrovským nevyužitým potenciálom. 

Presvedčenie, že je aj tak každý politik zlodej, že všetci klamú a podvádzajú, spôsobuje nielen roztrieštenie sily voličskej obce, ale predovšetkým vážnu prekážku pri snahe o zlepšenie stavu v krajine. Otázka znie, čo volič od systému vlastne očakáva a prečo sa s týmto mylným názorom stotožňuje. 

„Časy sa zmenili. Zodpovednosť za stav v spoločnosti sa delí. Už nie je iba na pleciach politikov, ale na každom jednom voličovi.“

Obdobie spred novembra ´89 sa v podstate neskončilo. Máme síce nové skrine, ale ten starý kostlivec  v nich straší dodnes. Spomienkový optimizmus túži po revolúcii. Prináša ružové sny o časoch, keď podniky patrili všetkým a zamestnaný musel byť každý. Jednu prácu síce robilo desať ľudí, na chrbte usilovných a šikovných sa ochotne nechali nosiť celé davy, produktivita bola žalostná, kvalita ešte horšia, ale bol to náš „stredovek“. Náš, československý, síce červený, ale niekto tomu predsa veliť musí. Všetko štátne bolo zlatá baňa. Domov sa poznášalo kadečo. Postavili sa celé rodinné domy, zrekonštruovali byty, vybudovali chaty, vybavilo sa aj nemožné, zohnalo sa čokoľvek a kedykoľvek. Nepochopili sme, že sme okrádali sami seba. Zlodejinou a úplatkárstvom sme napokon prerástli ako opustený strom imelom.

Časy sa zmenili. Zodpovednosť za stav v spoločnosti sa delí. Už nie je iba na pleciach politikov, ale na každom jednom voličovi. Po desaťročiach neúspešných pokusov urobiť si v republike poriadok mnohí rezignovali. Zmeny k lepšiemu necítia, čo v ich ponímaní vedie k nepríjemným záverom. Vtedy bolo lepšie. Dalo sa aj pre seba. Dnes kradnú iba tí hore. Je nesporne príjemnejšie, ak sa delí tučná korisť a ako pocit, že za to môžeme všetci spoločne.

Spôsob riadenia štátu sme mali možnosť korigovať už mnohokrát. Ešte vždy sme neprijali fakt, že nie je možné aplikovať západné princípy na východnom myslení. Ale niečo je predsa len iné. Prichádza nová generácia voličov a politikov, ktorá je oslobodená od ťažkých okov minulosti. Generácia, ktorá je už unavená z neustáleho sťažovania sa na všetko a všetkých, z  deštruktívneho nezáujmu a zo životného postoja založeného zásadne na negativizme. Majú nárok ukázať, že politika neznamená iba prisatie vlastnej peňaženky na štátnu, že sa dá rozhodovať tak, aby to prospelo všetkým a že politik nie je zákonite zlodej a podvodník.

Zostávajú im dve možnosti. Opustiť Slovensko, alebo sa pokúsiť prevziať ho do vlastných rúk. Nezávidieť Západu lepšiu životnú úroveň, funkčný systém a šťastnejších ľudí, ale vytvoriť si ten Západ doma. Veľmi dobre totiž vedia, že označenie Slovenska ako člena Európskej únie v texte Wikipedie na slušnú a demokratickú krajinu zďaleka nestačí.

zuzana Herich

Narodila sa v Kráľovskom Chlmci, vyštudovala Ekonomickú fakultu na UMB v Banskej Bystrici. Na Slovensku 14 rokov pracovala ako asistentka generálneho riaditeľa v nadnárodnej spoločnosti v Košiciach. V roku 2012 sa s rodinou presťahovala do Nemecka, kde jej manžel – anesteziológ, prijal pracovnú ponuku. Pôsobila ako Manager Trainee v hoteli, v súčasnosti sa angažuje v dobrovoľníctve, píše blogy o spoločensko-politických témach a svoju prvú knihu.