len o tom, že osud rozhodne za neho, ešte nevedel. Po vražde Jána Kuciaka a Martinky Kušnírovej a hlavne po tom, čo všetko v súvislosti s týmto zločinom vyplávalo a celkom nepochybne ešte aj vypláva na povrch, bolo jeho povinnosťou v politike zostať. Ak by dal prednosť rodine, svojim deťom a spokojnému životu niekde v ústraní, dalo by sa to síce pochopiť, ale nie ospravedlniť. Sklamal by mnohých ľudí, ktorí celkom oprávnene vkladali do jeho osoby svoje nádeje, že Slovensko sa dá zmeniť k lepšiemu.
pod tlakom novinárskych otázok
Pamätám si, čo sa stalo, keď na festivale Pohoda pred niekoľkými tisíckami (nielen) mladých ľudí oznámil svoj úmysel zotrvať v politike. V preplnenom šapitó sa ozval potlesk a súhlasné výkriky. Odvtedy Andrej Kiska musel čeliť tým najnezmyselnejším a nejnepochopiteľnejším výčitkám a otázkam od nás novinárov. Napríklad, že nechce o svojej politickej budúcnosti povedať nič bližšie, časť z nás tvrdila, že aj tak žiadnu stranu nezaloží, časť ho zase kritizovala za to, že ako prezident by to nemal robiť a mal by radšej odísť dýchať čerstvý tatranský vzduch.
Novinári žiadali, nech konečne povie niečo konkrétne. Keď to urobil a pred pár dňami povedal, že založí stranu, tak sme zase neboli spokojní. Vraj povedal málo. Mal by hovoriť o programe strany alebo ešte aj o tom, kto v tej strane bude a kto ju bude financovať. Naozaj je to v tejto chvíli to najdôležitejšie? Dostával od nás novinárov štuchance z každej strany. A niekedy to aj poriadne iskrilo. A pritom je to také jednoduché.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.