existuje viacero kariet, s ktorými hrajú populisti, keď brnkajú po nose svojim voličom z radov veriacich: vzbudzovanie strachu z cudzieho, pocitov ohrozenia, deštrukcia klasických rodinných hodnôt a apokalyptické scenáre rozvrátenej spoločnosti, vysoko emocionálne prežívanie krivdy plynúce zo slabého finančného zabezpečenia a ekonomickej neistoty, prehnaná nevraživosť k novinárskej práci, no zároveň vyvolávanie neuhasiteľného smädu po informáciách.
Kážu však o tomto umelom nafukovaní emócií populistami slovenskí kňazi svojim veriacim? Upozorňujú ich na to, že spolu s vidinou sociálnych balíčkov, ale aj iných podobných populistických sľubov sa v ich mysliach vytvára priestor aj pre iné, omnoho zničujúcejšie emócie? Aké? Napríklad závisť, nenávisť a hnev, ohováranie a šírenie klamstiev, až donkichotská honba za ľahkým ziskom, klesajúce sebavedomie, strata viery. To posledné je obzvlášť zaujímavé. Lebo veriaci, ktorý je vybičovaný pocitmi krivdy a nespravodlivosti, začína viac dôverovať mesiášskym politikom než hodnotám vlastnej viery. Možno na to kňazi svojich veriacich upozorňujú, možno už niekedy nevedia, ako inak im to ešte povedať, a možno populistom, naopak, čoraz viac drukujú a stávajú sa ich ampliónmi. Nemám na to širšie platnú odpoveď, pretože nemám príležitosť vypočuť si všetky kázne, ktoré zaznievajú v slovenských chrámoch.
„Premysleli ste dôkladne, čo znamená populizmus a akými metódami populisti pracujú?“
Začiatkom mája publikoval bulharský politológ Ivan Krastev v New York Times článok The Pope vs. the Populists. Niektoré jeho tvrdenia sú zaujímavé, s niektorými sa dá polemizovať a niektoré sú nepravdivé alebo aspoň zavádzajúce.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.