Pacient na mieste?

vyzerá to tak, že je to samozrejmá vec. Kto by mal už byť v zdravotníctve na prvom mieste, ak nie pacient, však? Obávam sa, že to až také jasné nie je. Kde začať? Skúsme odmeňovanie. Pomocou odmeňovania sa správanie homo sapiens dá ľahko naprogramovať. Je to ako v rozprávke: „Milý junáčik, ak splníš tieto úlohy, dostaneš ruku mojej dcéry a s ňou polovicu kráľovstva.“ A junáčik plní nesplniteľné úlohy, len sa mu tak z kečky parí. 

V slovenskom zdravotníctve nikto – ani jedinec, ani organizácia, ani komunita – nie je „naprogramovaný“ takto: „Milý junáčik, ak problém tvojho pacienta bude vyriešený v najkratšom možnom čase, ak nebude celé hodiny vysedávať v zaprdených nemocničných čakárňach, ak jeho operácia nebude odkladaná, pretože sa  ešte ‚nezavďačil‘, ak nebude v neistote, neinformovaný, ak ho to nebude zbytočne bolieť a nebude zbytočne zomierať, ak si nebude musieť sám ‚zháňať‘ onkológa, anestéziológa, ortopéda, rehabilitáciu atď., ak nebude zbytočne vylihovať v nemocnici so štandardom  karpatského typu a platiť za nadštandard karpatského typu, ak jeho problém bude riešiť skúsený atestovaný lekár a bude existovať vždy lekár, ktorý je zaňho zodpovedný, ak nebude iba nepodstatný konzument liekov, tak dostaneš ruku princeznej.“

„Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je služba so všetkým, čo to slovo znamená.“

Len v skratkách – prvý kontakt je odmeňovaný podľa počtu pacientskych kariet. V záujme lekára je čo najmenej pacientov v čakárni – čím viac práce, tým menšia odmena. Špecialisti sú odmeňovaní podľa počtu a náročnosti výkonov –  teda v ich záujme je čo najviac pacientov a čo najdlhšie chorých. No a nezaškodí atmosféra „nedostatkového tovaru”.  Lekárom v štátnych nemocniciach stačí prísť do práce, prezentovať sa a starnúť – nivelizované tabuľkové platy im  rastú. Samotné nemocnice sú odmeňované za ukončenú hospitalizáciu, čiže oni dostanú ruku princeznej, ak budú hospitalizovať čo najviac zdravých/trochu chorých nízkonákladových ľudí.