áno, aj sme sa zasmiali. Pri všetkých významných demonštráciách, ktoré sme od novembra 1989 zažili, to bolo tak: najprv pôsobili organizátori bezradne, učili sa za pochodu, ako to robiť dobre, až postupne zisťovali, čo od nich chce ten dav ľudí, ktorý prišiel na námestie. Aj v novembri 1989 to tak bolo. Aj vtedy sa dramaturgia protestov zlepšovala postupne a ku koncu to už boli skvele pripravené akcie so všetkým, čo si udalosť žiada. Štrngalo sa kľúčmi, skandovalo, plakalo, smialo, spievalo, a ľudia sa rozchádzali v povznesenej nálade s túžbou žiť lepší život. Bez klamstva, bez strachu, ale so sebaúctou a aktívnym odporom voči zlu. Ľudia vtedy mali pocit, že sú súčasťou niečoho dôležitého, významného, niečoho, čo ovplyvní ich životy.
Ľudia aj teraz prišli, aby sa delili s ostatnými o svoje pocity, hnev, sklamanie, zlosť. Chceli všetko to, čo ich nahnevalo, vyjadriť, dať emóciám voľný priechod, potrebovali tlieskať, kričať, skandovať, aj spievať. A mladému organizačnému tímu sa darí čoraz lepšie. Boli silné momenty, keď sa tlačili do očí slzy, napríklad keď rozrušeným lámajúcim sa hlasom hovoril náš kolega Martin Mojžiš alebo keď František Mikloško vyzýval mladých ľudí, aby dokončili príbeh, ktorý začali ich rodičia na tom istom námestí v novembri 1989.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.