pod kopou gýčovitého cementu polepeného plastovými kosákmi a kladivami neleží ani jeden-jediný vojak, ktorý by padol na území vtedajšieho Československa. Neleží tam vôbec nikto. Úmyselne nepíšem pri oslobodzovaní Košíc, lebo Stalin a jeho „Krasnaja Armia“ nikoho neoslobodzovali.

Oni sa jednoducho pri hone na Hitlera prehnali Európou a zabrali každú piaď zeme, ktorú mu jeho spojenci zabrať dovolili. A potom tu na dlhé desaťročia zaviedli neľudský komunistický režim. Tak aké oslobodenie?! Takzvaní osloboditelia odvážali do gulagov našich bratov, sestry, otcov a matky, obohnali krajinu ostnatým drôtom, vytrhli nás z civilizovanej Európy a urobili z nás nevoľníkov.

„Komunistom nešlo o nič iné, ako označkovať si tak celú krajinu a snažiť sa nás presvedčiť, že máme byť vďační Červenej armáde za niečo, čo nazývali oslobodenie. “

Ten pomník, tá tzv. kultúrna pamiatka je v podstate nehoráznym výsmechom akejkoľvek kultúre. Len sa tam choďte pozrieť! Tá otrasná stavba leží pri otrasnom obchodnom dome a, ako je rok dlhý, oko Košičanov  o ňu nezavadí, slzu nik nevyroní. Len tam všetkým prekáža. Obchádzajú ju električky, tisíce áut, zarastá burinou a zvykne bývať zahádzaná odpadkami. Do Košíc chodím často, ale ešte nikdy som nevidel, že by sa v pietnej spomienke pri nej nejaký človek pristavil. To miesto je odporné a ak to niekto s úctou k ľuďom, ktorí na tomto území počas vojny padli, myslí vážne, tak pamätník premiestni na iné, príhodnejšie miesto. Aj keď si myslím, že takú haraburdu si mŕtvi nezaslúžia.

Podobnými pamätníkmi, ktorými sme nedobrovoľne vzdávali hold a úctu údajným osloboditeľom bola a dodnes je posiata celá naša krajina. Je jasné, že komunistom nešlo o nič iné, ako označkovať si tak celú krajinu a snažiť sa nás presvedčiť, že máme byť vďační Červenej armáde za niečo, čo nazývali oslobodenie. Robili presne to, čo robia zvieratá. Značkovali si svoj revír. Z tých pomníkov ešte aj dnes vystupuje k oblohe pach komunizmu, tak  ako kedysi k nej vystupoval rádioaktívny mrak z Černobyľa, a otravuje naše mysle.

Viem, že mnohým sa nebude páčiť, čo tu hovorím. Mojou odpoveďou je Slavín. Chodím tam občas na prechádzku a vždy sa pomodlím za duše vojakov, ktorí tam ležia. Postavili sme im na znak úcty k ich pamiatke dôstojný cintorín na najkrajšom mieste hlavného mesta. Zaslúžia si ho a nepoznám človeka, ktorému by prekážal. To, čo stojí v Košiciach, je jeho pravý opak. A dnes sa ten pamätník po zatknutí a súdení Ľuboša Lorenza stal pre slušných ľudí, ktorí majú v úcte ľudské životy, navyše symbolom neslobody a spupnosti komunistov, ktorí sa prezliekli do rúch demokratov.