Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Moje dieťa, moja mama, môj vagón

.elena Akácsová .názory

Fejsbúk zaplavili fotky okatých detí utečencov zo Sýrie. Pozerám sa na tie fotky a nevidím tam moje dieťa, ako si k tomu pripisujú priatelia na fejsbúku, ale moju mamu.

Elena Akácsová

na štúrovskej stanici sedela v čiernej šatke vystrašená mladá žena s dvoma malými dcérkami. Vysadili ich na hraniciach z vlaku, pretože nemali potrebné slovenské víza. Muž išiel papiere vybaviť do Bratislavy, ony museli zostať tam ako rukojemníci. Čakali dva dni. Tri bytosti vystrašené na smrť, negramotné, neznalé rečí, z malej balkánskej dedinky v cudzom veľkom svete, netušiace, čo sa bude diať. Nerozumeli ani slovo po slovensky, po maďarsky už vôbec nie. Prvé slová, ktoré sa naučili vo svojej novej reči, odpočuli od posunovačov vagónov. Tí najčastejšie vykrikovali ku*va, vagón a ho*no. 

Písal sa rok 1943. To staršie dievčatko bola moja mama, len pred pár mesiacmi začala chodiť do školy. Doma ich nikto neprenasledoval, ani si nezachraňovali holý život pred zúriacou vojnou. Utekali z biedy do zeme zasľúbenej za lepším životom. Nešli úplne do neznáma, môj dedo sem chodil robotovať aj s otcom už od detstva. V tú jar roku 1943 bulharský cár Boris III.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite