slušný výkon! Neslušné sú však už tie komentáre pod videom, ale na to sme si už zvykli, všakže? To „všakže“ a to „zvykli“ – to je na tom celom to nepríjemné.
Ono je to tak. Iste, problémoví cestujúci sa nájdu všade: čierni či bieli – to je jedno. Sú otravní, páchnuci, drzí, ožratí (opití by asi nebolo celkom adekvátnym výrazom), nevypočítateľní... Cestoval som už mnohokrát vlakmi a autobusmi, takže viem, o čom hovorím. Vyrastal som v prostredí, kde bolo Cigánov ako maku. Totiž na východnom Slovensku. S dvoma či troma sme hrali v kapele. Občas nám niečo ukradli zo zostavy (paličky od bicích, činel, raz vzali aj struny z gitary), ale aj tak sme im dali možnosť prísť si zahrať znova. Potom zistili, že nemá veľmi zmysel brať tie veci. Načo?
„Kde je hrubosť, tam sa vo veciach nedá vidieť krása, hodnota a pôvaby. Vidíme už len silu, len moc, len široké lakte, len živočíšny boj o prežitie.“
Neznamená to, že sme sa kamarátili so všetkými. Ani zďaleka. Vyhýbali sme sa im presne tak, ako sa oni vyhýbali nám. Vlastne len preto, lebo sme krok za krokom, deň čo deň živili v sebe a v iných predsudky voči nim. To isté, pravdaže, robili aj oni. Dôvodov (a aj závažných) bolo množstvo na oboch stranách. Tak my, ako aj oni sme sa navzájom presviedčali o tom, že „tí na druhej strane“ sú hyeny a iba šíria strach.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.