deti sa rodia, všetci prežívame malé či väčšie súkromné chvíle šťastia. Obchody sú plné a hranice otvorené. Ale naša stále mladá krajina sa rozkladá, ako mladý človek, ktorého ničí zhubná choroba. Videl som to dnes. V priamom prenose.
Úpadok jednotlivca, rodín aj veľkých spoločenstiev je obvykle dlhší proces s reťazou udalostí. Jednotlivým dianiam väčšinou ani nedokážeme priradiť taký význam, aký v dlhodobom kontexte majú. Proste okolo nich prejdeme. Na chvíľku sa zastavíme pri kauze kompa, potom pri kauze CT, predtým pri platinových sitkách – a ideme ďalej. Však štát nejak funguje, niekedy sa to zlepší. Nevidíme dlhodobé dopady na DNA krajiny. Dnešná debata v RTVS však bola jedna z tých výnimočných chvíľ, keď som si dôležitosť momentu uvedomil. Úplne hmatateľne.
„Išiel z neho dojem, že osobne by sa možno na to aj rád už vykašľal. Ale nemôže.“
Robert Kaliňák možno vôbec nebude odvolaný tak skoro, ako sa to hovorí. Ale platí, že je politicky mŕtvy muž. A keď mŕtvolu vystavíte do výkladu, nie je to príjemný pohľad. Strhaná, stiahnutá tvár. Dookola sa opakujúca komunikačná stratégia protiútokov a upozorňovania na zlyhania predchodcov.
Niekoľkosekundové momenty priznávajúce jeho vnútorné vedomie, ako veľmi je zle. Išiel z neho dojem, že osobne by sa možno na to aj rád už vykašľal, ako mu naznačoval moderátor Strižinec. Ale nemôže. Zašiel priďaleko.
Človek na zlatom podnose mohol vidieť to, čo hovoria skúsení kňazi. Že človek, ktorý veselo hreší s argumentom, že na smrteľnej posteli všetko oľutuje a vyspovedá sa, to väčšinou nedá. Že do pekla asi idú tí, ktorí celý život išli istou cestou, a ani pri najväčších upozorneniach a podnetoch sa už nedokážu otočiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.