jedným z takých „provokatérov“ bol aj Immanuel Kant, ktorého texty možno vľúdne odporučiť ako doplnkovú literatúru aj pre slovenských politikov. Jeden z tých textov sa volá K večnému mieru. V dodatku k nemu Kant uvádza tri „sofistické maximy“, ktorými sa riadi politik, ak chce byť „úspešný“. To, že to niekomu pripomenie Machiavelliho, je celkom namieste. Tie tri maximy idú presne po ruke tomuto typu zmýšľania. No najskôr by som ešte rád dodal, že pod maximou má Kant na mysli určité zvolené pravidlo či zásadu konania, ktorá ešte nemusí byť záväzná pre všetkých, ale ktorú si volíme individuálne na dosahovanie určitých osobných cieľov. Keby mala byť maxima záväzná pre všetkých, stala by sa z nej súčasť morálneho zákona (a ten by si už nárokoval byť záväzný aj pre ostatných). No nie všetky maximy sú také.
Napríklad jednou z osobných Kantových maxím bolo spať na tvrdšom lôžku (lebo to vraj napomáha zdraviu). Alebo chodiť v presne určenom čase deň čo deň na prechádzky (to je však už ošúchaná historka o Kantovi, podľa ktorého presnosti si v Kráľovci mohli ostatní obyvatelia nastavovať hodinky).
Aké sú teda tie tri maximy, ktorými sa riadia „praktickí“ (rozumej pragmatickí, cynickí, na svoj vlastný úspech zameraní) politici? Tu sú.
Prvá znie takto: Fac et excusa. Najprv konaj, a až neskôr sa za svoje činy ospravedlňuj. Skrátka, vykonaj čo najskôr, čo uznáš za vhodné, a nenechávaj priveľmi priestor na dlhé diskusie pred činom, ktoré by mohli iba zbytočne vopred spochybniť tvoje konanie. „Táto opovážlivosť,“ píše Kant, „dodáva určité zdanie vnútorného presvedčenia o oprávnenosti činu a boh bonus eventus je potom najlepším právnym zástupcom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.