neobišiel som ani tie predtým, než som v rukách držal prvú plastovú občianku. Som mojim rodičom vďačný, že nás s bratom už ako malé uchá hrdo brali do volebných miestností. Asi preto to pre mňa nie je povrchná občianska povinnosť. Nedojímajú ma mobilizačné výzvy takmer kdekoho, ktorých prežutosť, tuctovosť a neúprimnosť zvláštne unavuje. Nechcem byť sentimentálny, ale kde inde si po 20. storočí môžeme povedať, že ísť voliť je česť, za ktorú tiekla krv a vyhasli životy? A kde inde sa aj ja „človek milión” môžem stať tým jedným hlasom, ktorý si budú pamätať dejiny, keď už po nás nezostane ani náhrobný kameň?
V sobotu 5. marca budem sedieť za volantom auta a brázdiť diaľnicu niekde na juhu Spojených štátov. Bola to dlho plánovaná cesta a ani v najhoršom sne mi nenapadlo, že voliť zvonku bude taká zložitá vec.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.