.toto príslovie, ktoré sa zvykne používať na označenie pokryteckých moralistov (akýchkoľvek), môže dnes nadobudnúť aj omnoho prozaickejší, menej moralistický význam. Môže označovať tých, ktorých reči stoja na vode. Ešte horšie by to bolo v prípade rečí, ktoré pôsobia ako stojaté vody – netklivé, nikoho nevyrušujúce, bez náboja, bez pointy.
A tak tu máme našu drobnú zmenu: „kázať vodu“, čiže hovoriť niečo iným, ale akosi tak neutrálne, bez emócie; buď s poriadnou dávkou vlastnej autocenzúry, alebo so skľučujúcim vedomím, že vlastne ani niet čo povedať. Skrátka, viesť také vodové, nevýrazné reči.
Traja katolícki kňazi – Karol Moravčík, Július Marián Prachár a Pavol Zaťko – napísali nedávno text s názvom Situácia kňazov a diecéz. Ten vyšiel ako súčasť zborníka Radosť evanjelia na Slovensku: Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi (Bratislava: Hlbiny 2015; zostavili F. Mikloško a K. Moravčík).
V tom texte píšu aj toto: „Čo je vážnejšie, podľa skúseností z farností i na základe diskusií kňazov v dekanátoch si mnohí kňazi nepripravujú vlastné homílie a odpisujú len z podkladov na internete. Títo kňazi, z ktorých sa mnohí radi povyšujú nad laikov, podceňujú prípravu na homílie, netúžia sa im naozaj prihovoriť, a keďže komunikujú zväčša len s úzkym okruhom svojich priaznivcov, majú napokon i problém vcítiť sa do myslenia a cítenia svojich poslucháčov. Slabšia úroveň kázní súvisí aj s úrovňou vzdelania a s okruhom záujmov. Skutočná teologická literatúra sa málo vydáva a číta.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.