Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Posledné Jurajove texty

.juraj Kušnierik .názory

Sloboda, milosrdenstvo, láska, priateľstvo. Či písal o hudbe, literatúre alebo ľuďoch, boli to pojmy, ktoré sa skrývali takmer v každom jeho texte.

Juraj Kušnierik

Pripomeňme si Juraja cez trojicu jeho nedávnych textov, v ktorých s nami časť neho zostáva.

Born in CzechoslovakiaBorn in Czechoslovakia

Keď sa v roku 1992 rozpadalo Československo, môj kamarát Martin Vystavil nechal urobiť tričká s nápisom I was born in CZECHOSLOVAKIA. Nosil som to tričko, až kým sa samo nerozpadlo.

Československo – od Ašu až po Čiernu nad Tisou – som celkom samozrejme považoval za svoju krajinu. Vedel som, že mojím hlavným mestom je Praha, niečo som vedel o Masarykovi, Štefánikovi, o priam mýtickej „Prvej republike”, v ktorej bola demokracia, konali sa skutočné voľby a ktorá sa prosperitou vyrovnala vtedajšej západnej Európe.

Ani komunistom sa túto kolektívnu spomienku na Prvú republiku nepodarilo celkom vymazať. Až nacionalisti v znovu slobodnom Československu začali bojovať „za tú našu slovenčinu”, za „pomlčku”, za svojstojnosť, samostatnosť, za odtrhnutie „od Čechov”. Cítil som voči týmto ľuďom a ešte viac voči ideám, ktoré hlásali úprimný odpor. V Československu, v tom, kde bol prezident Havel, som sa cítil dobre a samostatne. Necítil som potrebu ešte viac sa osamostatňovať.

„V tej krajine som sa narodil, v nej som prežil detstvo aj ranú mladosť.“

Nakoniec k tomu vďaka Mečiarovi a Klausovi prišlo. Krajina, v ktorej som sa narodil, prestala existovať. Ako človek, ktorý neprikladá veľký význam štátom a hraniciam, som rozpad Československa nebral ako nejakú hroznú tragédiu. Štáty ani národy nedokážem „milovať” a dobre sa cítim v New Yorku, Moskve aj v Reykjavíku. Aj na samostatnom Slovensku som si zvykol.

Aj tak mám voči Československu zvláštny vzťah. V tej krajine som sa narodil, v nej som prežil detstvo aj ranú mladosť. Až oveľa neskôr som si uvedomil, že to Československo Masaryka, Štefánika, Hodžu, Tatarku či Havla nebolo nejakou samozrejmosťou. Že Československo stálo na zaujímavých ľuďoch, ich snoch a ideáloch. Som rád, že som ho zažil.I was born in Czechoslovakia!

Protest a srdce alebo Sobota pravdoláskaraProtest a srdce alebo Sobota pravdoláskara

Na sobotňajšie popoludnie som cez Facebook dostal pozvánky na dve akcie. Zúčastním sa len na jednej z nich.

Prvá akcia má názov “STOP islamizácii Európy, proti imperializmu USA, SPOLOČNE ZA SLOVENSKO”, má poradové číslo 2 (to aby sme si spomenuli na podobnú akciu s číslom 1, vďaka ktorej musela mať polícia manévre, uvedomelí protestujúci napádali okoloidúcich, policajtov aj cyklistických pretekárov) a aby bolo jasné, žánrovo sa vymedzuje ako “PROTEST”. Na akciu pozýva “Alternatívna cesta”, anonymná organizácia s heslom “SPOLOČNE PROTI CIGÁNSKEMU TERORU A SKORUMPOVANÝM POLITIKOM”.

Druhá akcia, na ktorú som pozvaný je – prísne vzaté – plánom na príjemné prežitie slnečnej soboty: 22 (najlepších!) bratislavských a jedna (výborná!) košická kaviareň ma pozývajú na kávu, jedna spoločnosť ma do mesta či z mesta zadarmo odvezie, jedno kino mi veľmi sympaticky a priateľsky ponúka využitie jeho sociálnych zariadení, do jednej z kaviarní si môžem ísť pozrieť bábkové divadlo a celé to môžem uzavrieť na Hviezdoslavovom námestí, kde budú hrať kapely a rapperi, ktorých mám rád a celkom iste sa tam stretnem s množstvom priateľov.

„Viem, slniečkári a pravdoláskari. Viem, vyzývať k ľudskosti a pomôcť konkrétnemu človeku sú dve rôzne veci. Viem, celé je to komplikované.“

Symbolom prvej akcie sú výkričníky, veľkými písmenami kričiace heslá, pochodovanie, hnev, skandovanie, strach, bojovná nenávisť voči moslimom, utečencom, migrantom, Rómom a USA (a na obranu Putinovho Ruska). To Slovensko, za ktoré sa bude pochodovať si vďaka bystrickému županovi a znalcovi eticko-estetických aspektov tanečného divadla vieme predstaviť: ľudácke dvojkríže na rukávoch, biele Slovensko na stráži, strach zo slobody, inklinácia k hnedej farbe.

Symbolom druhej akcie je srdce. Proti nikomu nebojuje, len vyzýva k “ľudskosti”. Viem, je to trochu sprofanové slovo. Viem, humanistickí kaviarenskí intelektuáli. Viem, slniečkári a pravdoláskari. Viem, vyzývať k ľudskosti a pomôcť konkrétnemu človeku sú dve rôzne veci. Viem, celé je to komplikované. Viem, Európska únia vŕši v súvislosťami s utečencami chybu na chybu. Viem, rôzne kultúry nežijú vždy pri sebe len v harmonickom súlade. Viem, prevádzači a mafiáni.

Ale vidím aj tisíce ľudí pešo kráčajúcich po diaľnici, vidím unavených ľudí, ktorí potrebujú pomoc. A vidím aj tých, ktorí sa zo zodpovednosti snažia vyvliecť konštatovaním, že “my za to, čo sa v ich krajinách deje nemôžeme”, že “problémy treba riešiť tam, kde vznikajú”. Kým však bojovníci Islamského štátu zložia zbrane, priznajú porážku a na Blízkom východe zavládne mier, spravodlivosť a prosperita, kým sa EÚ nedohodne či a ako bude strážiť svoje hranice a komu ich otvorí, tí vysilení ľudia budia kráčať po diaľniciach a prespávať na poliach a staniciach. A našou povinnosťou bude pomôcť im.

Preto dnes pôjdem na kávu a na koncert. Verím, že sa tam mnohí uvidíme.

Som BystričanSom Bystričan

Župan Kotleba vyvesil v deň výročia SNP na úrad, ktorý si osvojil smútočnú zástavu. Ako rodeného Bystričana ma to uráža.

Narodil som sa v Banskej Bystrici, prežil som tam pokojné detstvo a – aj vďaka spolužiakom a profesorom na Gymnáziu Jozefa Gregora Tajovského – výborné tínedžerské roky. Potom som z Bystrice (my Bystričania hovoríme “Bystrica” a vieme, že to nemôže znamenať Považskú ani Záhorskú Bystricu, ale len tú našu) odišiel a odvtedy sa tam vraciam len pracovne alebo na návštevy. To mesto však vo mne zostalo - a nielen preto, že som fanúšikom Baranov.

Súčasťou mojej (a určite nielen mojej) Bystrice je SNP. Vždy (teda aspoň počas celého môjho života) k tomuto mestu patrilo: jeho legendy, jeho alternatívne aj pravdivé histórie, jeho komunistami uzurpovaná aj jeho skutočné verzia, jeho víťazstvá aj prehry. Nakoniec, chodil som na Základnú školu Slobodného slovenského vysielača, kde sme ako relikviu opatrovali (v Pamätnej izbe SNP), obrovskú elektrónku, cez ktorú toto povstalecké rádio vysielalo.

Spomínam si na Jankovičovo majstrovské súsošie Obete varujú. Videl som ho ako dieťa, ešte predtým, ako ho normalizátori demontovali a odviezli do Kalištia – nebolo dosť hrdinské a pompézne. V súčasnosti je jeden z najlepších pomníkov na Slovensku už naspäť a spolu s Múzeom SNP tvoria znovu jednotný, umelecky mimoriadne pôsobivý, celok.

„Bystrický župan čiernou zástavou ukazuje, že mu je cudzie hrdinstvo, že nerozumie spravodlivosti, že sa bojí slobody. Tá Bystrica, ktorú má v hlave nie je moja Bystrica.“

No a teraz príde fúzkatý bystrický neonacista (v poslednej dobe známy ako jemný kritik tanečného divadla), ktorého si moji rodáci zvolili za župana a vyvesí na výročie SNP čiernu zástavu. Čo tým asi tak chce povedať? Chce povedať, že túži po klérofašisickom Slovenskom štáte, ktorý okradol, zbavil občianstva a v nákladných vlakoch na istú smrť vyviezol desiatky tisíc svojich spoluobčanov a bol aktívnym spojencom jedného z dvoch brutálnych totalitných režimov minulého storočia.

Kotleba, ktorý minulý rok transparentom na tej istej budove posielal domov Američanov, túži po krajine, v ktorej vládne jeden národ, jedna ideológia, jedna rasa, po krajine, ktorá sa oplotí pred ľuďmi, čo utekajú pred vojnou a odmietne im pomôcť, po krajine, v ktorej tanec nahradia pochody a literatúru prevolania k národu. Túži po putinovskom Slovensku. Bystrický župan čiernou zástavou ukazuje, že mu je cudzie hrdinstvo, že nerozumie spravodlivosti, že sa bojí slobody. Tá Bystrica, ktorú má v hlave nie je moja Bystrica. Ani to Slovensko (lebo Bystrica je preňho len začiatkom).

Ak, podobne ako ja, máte radi inú Bystricu a iné Slovensko, príďte v utorok, 1. septembra, teda na Deň ústavy k Bratislavskému hradu, prípadne pred Prezidentský palác zakonzervovať posledné zvyšky ideálov o slušnej spoločnosti. V deň výročia SNP vzdávam úctu tým, ktorí mali tak radi slobodu, že za ňu položili vlastné životy. A hanbím sa za župana Kotlebu.

Váš Juraj,

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite