vo vchode do Madison Square Garden je kontrola ako na letisku. „Dobrý večer, pane, vyložte si, prosím vás, kovové predmety z vreciek a prejdite cez bezpečnostný rám,” hovorí mi zavalitý černoch, keď prichádzam k „checkpointu”. Povedal to človeku predo mnou aj človeku za mnou.
V priebehu večera to zopakoval možno 500-krát. Podobne sa správal kontrolór lístku. Uvádzač do sály mi – ako aj všetkým ostatným – podal ruku a zaprial mi, aby som si večerný zápas užil. Vo chvíli, keď som si sadol na svoje miesto, prišlo ku mne mladé dievča, predstavilo sa (volala sa Kristal, mala to aj na menovke – zvláštne meno), povedala mi, že si kedykoľvek počas zápasu môžem objednať jedlo a pitie a vôbec: keby som čokoľvek potreboval, mám na ňu len zakývať a ona príde. Nesedel som v „skyboxe” ani vo zvláštnej lóži. Takto sa v Madison Square Garden správajú ku každému návštevníkovi.
Madison Square Garden, ako aj klub New York Rangers, ktorý v nej (podobne ako basketbalový klub New York Knicks) hráva domáce zápasy, majú konkrétnych vlastníkov, ktorí do svojich podnikov investovali svoje vlastné peniaze. Nie sú prisatí ako pijavice na štátnom či mestskom rozpočte, nerozprávajú v snahe vysať čo najviac nezmysly o význame vrcholového športu pre zdravie mladých ľudí, netárajú v snahe získať politickú podporu o tom, ako úspešný športovec či športový klub reprezentuje krajinu či mesto.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.