Príbeh Deža Ursinyho v .týždni

Miro Žbirka zažil v polovici 60. rokoch obrovskú slávu prvej skupiny Deža Ursinyho Beatmen na vlastnej koži. Po jej rozpade Dežo zakladá ambicióznejšiu kapelu Soulmen aj s Fedorom Frešom, na ktorú začiatkom 70. rokov nadviazal artockovým zoskupením Provisorium. Neskôr sa venuje filmu a stretáva básnika a budúceho textára Ivana Štrpku.

Miro Žbirka (spevák): "Vždy, keď si spomeniem na Deža, vybavia sa mi jeho Beatmeni, a hlavne skladba Let's Make A Summer. Bolo to obdobie polovice šesťdesiatych rokov, keď sme prvýkrát mali na Slovensku skupinu, ktorá reflektovala éru The Beatles. Beatmeni boli pre mňa prvým impulzom, ktorý som dostal od domácej hudobnej scény. Keď som bol chlapec, spomínam si na moje nadšenie, keď som videl v novinách ich fotografiu, ako sedia na hojdačkách s beatlesáckymi účesmi a oblekmi. Vnímal som ich vo veku, keď som ešte nemohol chodiť na ich koncerty. Potom si spomínam, ako Beatmeni sprevádzali britskú kapelu Manfred Mann, čo bolo v tej dobe úplne nepochopiteľné, že hrajú v Bratislave, pretože „Manfredi” boli doma na úplnej špici."

Fedor Frešo (basgitarista Soulmen): "V Soulmene Dežo zužitkoval všetko, čo sa naučil s predchádzajúcou kapelou Beatmen. Vedel presne, čo chce. Rozhodli sme sa, že v Soulmene budeme vo veľkom spievať. Na skúškach sme sedeli pri klavíri a pracovali najprv len na vokáloch. Mali sme k dispozícii len tri hlasy, takže to muselo byť stopercentné. Bolo to pre mňa niečo nové, ale nebránil som sa. Až potom sme naspievané party spojili s inštrumentálnymi. Iné kapely brali vokály na ľahkú váhu, no my sme ich brali smrteľne vážne, pretože sme milovali Beatles, Cream alebo Beach Boys, ktorí vedeli nádherne spievať. Verili sme si a boli sme veľmi prekvapení, keď sme prišli do štúdia a nezahrali sme to hneď na prvý pokus perfektne. Dežo hneď uvažoval o rozpade a obviňoval kapelu, že je slabá. Až neskôr sme zistili, že tak sa vôbec nenahráva. Nahrávacia epizóda bola vlastne akýmsi začiatkom konca pôvodnej zostavy kapely. Soulmen bola koncertná kapela, ktorá nikdy nehrala na tancovačkách. Dežovi dokonca prekážalo, že počas koncertu vo V-klube ľudia chodili po chodbách. Chcel preto zrušiť celý koncert."

Ivan Štrpka (básnik a dvorný textár Deža Ursinyho): "Prvýkrát som si ho všimol v rámci jeho veľkej pubertálnej slávy s Beatmenmi, ale až album Provisorium ma presvedčil, že stojí za to sa s ním baviť. Dežo si dávno myslel, že je len málo ľudí, ktorí stoja za to, aby s nimi trávil čas. Tak sa začala naša spolupráca: zistili sme, že sa máme o čom rozprávať a že dokážeme spolu vydržať. Najprv som sa s ním len zdravil v krčme a pozerali sme sa na seba spôsobom, že „čo ty, čo sa nadrapuješ". (Smiech.)

Marcel Daniš (basgitarista, člen prvej zostavy skupiny Provisorium): "Bol to nonkonformný človek. V myslení, v spôsobe tvorby a vo všetkom, čo robil. Dával najavo, že sa nechce podobať na žiadne väčšinové vzory, akými boli Beatles alebo Rolling Stones. V dobe, keď sa nosili kvetované košele a oranžové nohavice, on obliekol skupinu do šedivých pulóvrov a publikum v Lucerne zaujal iba svojou zvláštnou hudbou. Jeho prvá skupina Beatmen mala výnimočné postavenie v tom, že bola šitá na mieru podľa Beatles a v rámci domáceho kontextu sa stretla s podobne hysterizujúcou odozvou ako Chrobáci na druhej strane opony. Nasledujúca formácia Soulmen mala už osobitejšiu povahu, ovplyvnenú v tej dobe nekonvenčným prístupom skupiny Cream. Počnúc Provizóriom nasledovalo Dežovo pionierske artrockové obdobie, počas ktorého prešiel do úlohy osamelého bežca. Jeho prístup k hudbe sa zmenil, keď sa od anglicky spievaných textov prepracoval k slovenčine."

Ivan Štrpka: „Dežo chodil s Dušanom Mitanom na filmovú fakultu VŠMU a skúšali dať niečo dohromady. Zavreli sa na nejaký čas do bytu, v ktorom jeden z nich býval na podnájme, a vyprodukovali dohromady kratučký - hoci vynikajúci - text Vtáci. Najprv boli v pohode, že už to majú a stačí to už len dorobiť, ale Dežo stále hľadal človeka, ktorý by sa do toho s ním pustil. Dušan nebol ten typ, ten spriadal pavúčie siete vo svojich skvelých poviedkach. A tak mu odporučil mňa."

Jožo Barina (hudobník, The Meditating Four): "Dežo Ursiny mi vtedy vyčítal, že rocker nesmie spievať po slovensky, vraj tak przní rock and roll. Neskôr sám prišiel na to, že sa to dá. Vo Véčku si kľakol na kolená a vo veľkom štýle sa mi ospravedlnil."

Ivan Štrpka: „Na začiatku som mal voči spolupráci s Dežom vážne zábrany. On mal za sebou prudkú tínedžerskú slávu a hľadal niečo iné. Bol to však muzikant, ktorý už vtedy vedel oceniť ticho. Ja som zase vychádzal z princípu, že slová sú svet, ktorý je nehodnoverný a ľahko môže skratovať. Mal som pocit, že hudba si vystačí sama, necítil som potrebu vstúpiť do toho sveta, a už vonkoncom nie, že mám niečo otextovať. Dežo však nechcel nejaké žuvačky, niečo ľahké a rytmické, čo by sa mu dobre spievalo. Moje slová bral ako inšpiráciu. Hovoril: „Dej mi něco pro inspiraci." Niekto donesie pornočasopis, iní zas fľašku, niekto len tak sedí a škrabe sa za uchom. No a Dežo vzal do rúk moje texty a začal s nimi pracovať. Keď sme robili tieto reedície, narazil som na pesničku S privretými očami. Ide o takú lovestory, aj keď nie celkom otvorenú. Vtedy mi napadlo, že v tej nahrávke cítiť ťažké srdcia, ktoré by niečo chceli, ale zostali nenaplenené. Album Pevnina detstva sme robili štyri roky. Začali sme to robiť v roku 1974 a vyšlo to až v roku 1978. To boli roky Charty. My sme žili v tej nočnej fáze, kde spoločnosť vyzerala skôr ako noc než ako deň, ale išli sme ďalej a hľadali sme východisko. Aj Nové mapy ticha boli o tom, že existuje svet, kde je ticho, svet, v ktorom na ľudí nič hlušne neútočí.“

Pavel Daněk (basgitarista a manažér): "Zaujímavé však je, že na albumoch Provisorium a Pevnina detstva Dežo nehral na gitare. Až keď sme začali spolupracovať, teda na Nových mapách ticha, sa ku gitare vrátil a a Modrom vrchu hrá možno najkrajšiu gitaru vôbec. Aj Andrej Šeban neskôr hovoril, že takto nehral na gitare nikto. Dokonca Gábor Presser, ktorý Dežove platne dobre pozná, vždy oceňoval Deža ako gitaristu. On je „slowhand", nikdy nebol veľký technik, ale má krásny tón. O jeho gitarovej hre by sa dala napísať knižka. Ale všetky veci aj tak zložil na klavíri. Úplne všetky, vrátane muzikálu Neberte nám princeznú.“

Ivan Štrpka: „Druhý album mal pracovný názov Laurázia a trojka mala byť Pangea. Chceli sme sa dopátrať k tomu, odkiaľ vlastne pochádzame, kde vzniká to, čo cítime, že je pre náš život vnútorne nevyhnutné, a čo presahuje každodennú skúsenosť, ktorá bola na uliciach v sedemdesiatych rokoch taká neznesiteľne jednoznačná. Mohli sme písať protestsongy, ktoré by fungovali okamžite, ale my sme sa rozhodli ponoriť do sveta, ktorý sme považovali za náš a ktorý bol hlbší a dôležitejší. Keď sa mala začať nahrávať prvá platňa, prišiel do štúdia befel, že stop, pretože neboli schválené texty. Vraj sa v nich hovorí o nejakom divnom umelom svete, do ktorého sa uniká z reality. Texty boli pre nich úplne čudné, blúdili v nich.