Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pocta Rudolfovi Filovi

.juraj Kušnierik .názory

Jedenásteho februára 2015 zomrel výtvarník, pedagóg a esejista Rudolf Fila. V októbri 2014 mu v .týždni vzdali poctu Milan Bočkay, Pavel Vilikovský, František Mikloško a Peter Zajac.

Juraj Kušnierik

Príležitosťou na októbrové "filovské sympózium" bolo udelenie čestného doktorátu Rudolfovi Filovi Vysokou školou výtvarných umení. Rudolfa Filu sme - nielen my v .týždni - mali radi, vážili sme si ho, bol pre nás jasne svietiacim majákom v zložitom, neustále sa meniacom a nám laikom často nezrozumiteľnom svete umenia. Jeho miesto zostáva prázdne, jeho obrazy, jeho slová, jeho láskavosť a múdrosť stále svietia.

Prinášame vám Poctu Rudolfovi Filovi od Petra Zajaca, Pavla Vilikovského, Františka Mikloška a Milana Bočkaya tak ako bola zverejnená v 44 .týždni roku 2014.

Okamihy filovských rozhovorov
Až keď sme dokončili s Barbarou Bodorovou-Haruštiakovou knihu rozhovorov s Rudolfom Filom a s Dorotou Filovou, ktorá potom vyšla v roku 2011, uvedomil som si naplno ich význam. Rudolf Fila je jeden z posledných svojej generácie, určite posledný, kto o nej dokázal podať správu, a tie rozhovory sú akýmsi uzlíkom na vreckovke proti zabúdaniu. Takže dodatočne uznávam, že Fero Mikloško a Milan Bočkay mali pravdu so svojím naliehaním, ktoré ma vtedy dosť trápilo, že knihu musíme dokončiť.
Niektoré veci sa vyvíjajú ako vo veľmi pomalej vývojke. Tak aj mne dochádzajú niektoré vety z tých rozhovorov až postupne. Predovšetkým tá základná. Po postmoderne, ktorá k nám prišla najprv nespoznaná súbežne s časom svetovej postmoderny, a potom druhýkrát ako nálepka na kufri o dvadsať rokov neskôr, začiatkom deväťdesiatych rokov, keď už inde opúšťala kolbište, nadchádza dnes čas recyklovanej moderny. Novosť sa dnes tvári ako nová, ale v skutočnosti tú novosť len predstiera a recykluje. Možno je to však všetko ináč ̶ že nejde o vedomý kultúrny postoj, ale o obyčajnú, banálnu nekultúrnosť, lebo kultúra bez pamäti je nekultúra.
Rudolf Fila je človekom kultúry. S najväčšou vášňou hovorí o avantgardnom Bauhause a najmä o mágovi umenia farby Johannesovi Ittenovi. Ale nikdy nezabudne dodať, že avantgardná absolutizácia nového je iluzórna. Má pravdu, aj keď to vyzerá triviálne. Ale on len mávne rukou, lebo triviálne to nie je. Skôr sa stáva triviálnym konštatovanie, že základnou a opakujúcou sa vlastnosťou slovenskej kultúry je chronické presvedčenie každej mladej generácie, že začína od bodu nula, že pred ňou a za ňou je tma. Rudolf Fila vraví, aké je dôležité stáť na pleciach obrov, a tí, čo nielen hovoria, ale aj načúvajú, sa pri ňom nemôžu pomýliť.
Rudolf Fila rozpráva v tých rozhovoroch o svojej generácii. O Štefanovi Schwartzovi, Milanovi Paštekovi, o Mojžišovcoch, o Daliborovi Chatrnom, pri prehliadke svojej domácej galérie hovorí s veľkou vášňou o staršom Josefovi Váchalovi, ale zdá sa mi, že s ešte väčším nasadením ako o výtvarníkoch hovorí o hudobníkoch, o Iljovi Zeljenkovi, Romanovi Bergerovi, Mirovi Bázlikovi. Zo spisovateľov si pripamätá najmä Jakuba Demla a Ludvíka Kunderu, ale spomenie aj Jána Stacha a Jozefa Mihalkoviča. Nie náhodou sú to všetko básnici, aj keď niektorí z nich písali prózu, lebo aj o sebe hovorí, že je lyrikom, že svojimi obrazmi nevie rozprávať príbehy. Možno preto sa pohybuje najčastejšie na dvoch pomedziach – na prechode medzi figuratívnosťou a abstrakciou a na pomedzí telesnosti a znakovosti. Existuje uňho aj akési nevypovedané tajomstvo teloviek, ktoré ostávalo v rozhovoroch latentné, len občas presiaklo zvnútra na povrch ̶ ako vo vete Doroty Filovej, že sú to vlastne ženy rozrezané na márne kusy.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite