Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svätý

.jaroslav Daniška .názory

Z uplynulého storočia raz ostane len pár mien. Meno veľkého poľského pápeža bude medzi nimi.

Pred rokmi som v majestátnej Hagii Sofii pochopil, čo je svätosť. Stál som na prvom poschodí najkrajšieho kresťanského chrámu, aký bol kedy postavený, pod starobylou mozaikou, či skôr jej zvyškami, ktoré nezoškrabali Turci. Mozaika sa volá Posledný súd a je omnoho jednoduchšia, ale aj omnoho silnejšia, než prekrásna Michelangelova maľba s rovnakým námetom v Sixtínskej kaplnke.

Na stene v Konštantínopole stojí Kristus, v rukách má zavretú knihu, po jeho bokoch stojí jeho matka a Ján Krstiteľ. Mária aj Ján sú plní zúfalstva, najmä Ján Krstiteľ je akoby skrútený od bolesti a utrpenia. Prosia Boha, aby bol pri poslednom súde milosrdný. Divák pod mozaikou má pocit, akoby pred tým súdom stál on a na chvíľu sa tu zastaví čas. Z Kristovho pohľadu nemožno vyčítať viac než to, že Kristus bude spravodlivý. Kniha je zavretá, všetko spočítané.

Žiadne umelecké dielo ma nezasiahlo viac.

Druhýkrát som niečo podobné cítil, keď som strávil pár letných týždňov v spoločnosti Michaela Novaka, otca Neuhausa a Georga Weigela v Krakove. Chodili sme po všetkých miestach, ktoré boli tak dôležité pre Wojtylu, čítali sme, čo napísal, počúvali o tom, čo ho formovalo, dostali sme od neho dokonca osobný list.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite