Začínal ako športový redaktor, no stal sa špičkovým hudobným kritikom. Miloval operu, no svoj život zasvätil bigbítu. Vyhodili ho z rozhlasu, no on začal za poslucháčmi chodiť osobne. Bol postavou Novembra 89, nevstúpil do politiky a dodnes počúva veľa hudby. Jiří Černý.
V nedávnom čísle sme mali veľký článok o Krylovi. Ako si spomínate na vaše prvé stretnutie?
Stretli sme sa v roku 1968. Počas toho roku som dostal dve zásielky z ostravského rozhlasu od Miloša Zapletala, vtedajšieho manažéra Olympiku a Marie Rottrovej. Medzi nimi bol mne úplne neznámy amatér Karel Kryl. Všetky jeho pesničky sa mi veľmi páčili a tak sme ho začali zaraďovať do nášho rozhlasového programu Dvanáct na houpačce, čo bol prvý československý pokus o hitparádu. Poslucháči hlasovali, ale Kryl sa vtedy medzi najlepších osem nedostal. Až na piaty pokus. S piesňou Bratříček, zavírej vrátka.
Čiže až po auguste?
Áno. Tam nepochybne zohrala úlohu invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Medzitým sme sa s Karlom stretli. Dôležitá bol schôdzka u Dvou koček v centre Prahy, kde sme sedeli niekoľko hodín a on mi rozprával svoj život, ktorý bol nesmierne zaujímavý. Až neskôr som si zistil, že tlačiareň jeho rodiny Kryl a Scotti patrila v bývalom Československu k tým najvzácnejším, pretože tlačili bibliofílie. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili.
Bratříček vyšiel v roku 1969. Vy ste vyberali pesničky na album?
Vyberal som to z nahrávok, ktoré nám poslal Miloš Zapletal. Tie vznikli v Činohernom štúdiu v Ostrave a po zvukovej stránke boli takmer nevyhovujúce. Neviem presne, koľko tých pesničiek bolo. Určite viac než dvadsať. Z nich som vybral šesťnásť, potom ich bolo štrnásť. Prebral som to s Krylom. Mal asi len dve námietky, inak sme sa dohodli veľmi rýchlo – na rozdiel od našich neskorších stretnutí. Ponúkol som to Supraphonu, kde to všetci zamietli. Navrhovali, aby som urobil album, kde by okrem Kryla boli aj iní pesničkári. Mne sa to nepáčilo, hovoril som, že by to bola taká česká folková “bramboračka”. Ja som chcel Kryla. Pravdu povediac, príliš som neveril, že to vyjde. Bolo niekoľko mesiacov po okupácii.
Čo sa stalo, že to nakoniec vyšlo?
Stalo sa to preto, lebo v Pantone bol vtedy riaditeľ Jan Hanuš. Bol to človek zo starej školy, jeden z najlepších autorov modernej vážnej hudby, „dvořákovec“ a hlboko veriaci katolík, ktorý k folku nemal žiadny vzťah, ale asi ho zaujala pieseň Pieta. Hanuš to schválil tak, ako sme to navrhli. Vyšlo to rýchlo. Ak by Husák nastúpil skôr, tak by ten album nikdy nevznikol. Bolo to o chlp, išlo tam o dni.
Nedávno nám napísala text o Krylovi Agneša Kalinová, ktorej manžela Jána Kalinu odsúdili na dva roky za počúvanie Kryla, pričom súdny znalec vtedy potvrdil, že platňa legálne vyšla a rozpredala sa skôr, než ju stihli zhabať.
Najprv vylisovali 40-tisíc kusov, ktoré sa hneď rozpredali. Potom v Lodenicích vylisovali ďalšie, ale tie hneď na mieste zničili.
Spomínate si na podobné prípady ako sa stali manželom Kalinovcom?
Vtedy prenasledovali mladých ľudí za oveľa menšie veci, napríklad za prepisovanie textov Jaroslava Hutku, ktoré, mimochodom, vyšli tiež oficiálne.
Vráťme sa späť. Vy ste vojnové dieťa, že?
Áno, ale narodil som sa pred vojnou. V roku 1936 ako Andrej Kvašňák, Václav Havel, či Jan Kačer (smiech). Spomínam si, že keď prišli Nemci do Prahy. Tankisti mali krásne čierne barety a z jednej tankovej veže do druhej si hádzali orechy. Veľmi sa mi páčili a maminka sa za mňa hanbila. (Smiech.)
Aké bolo vyše detstvo za Protektorátu?
To bolo celkom šťastné detstvo. Maminka mala krajčírsku dieľňu a mali sme sa dobre. Nevedel som, že maminka vtedy podporovala môjho prastrýca a babičkinho brata Jana Nového, ktorý u seba skrýval Gabčíka s Kubišom. Po atentáte mal u seba ich bombu. V knižke Za Heydrichem stín je mu venovaná jedna epizóda, kde šiel s tou bombou v taške a zrazu vidí ako esesáci uzavreli ulicu a kontrolovali ľudí. Vedel, že keby sa obrátil opačným smerom, tak by bolo zle. Priložil si tašku k sebe, vytiahol kennkartu (pozn. red. – občiansky preukaz Tretej ríše) a rýchlo okolo nich prešiel. Naša rodina mala vtedy na mále.
Chodili ste na stavebnú priemyslovku. To sa ako stalo?
Pretože som bol zo živnostníckej rodiny a nebol som ani pionierom. To sme mali s Krylom spoločné. Jeho za to skopali zo schodov, mňa nepustili na gymnázium. Som technický antitalent, priemyslovka bola pre mňa utrpením, ale s pomocou kamarátov a múdrych profesorov, ktorí pochopili, že nie som ľavý, ale že viem niečo iné, som to zvládol. Napríklad profesor betónu mi na skúške povedal, že o betóne sa nebudeme baviť, ale že nech vymenujem všetky opery Antonína Dvořáka. Mal rád hudbu a vedel, že aj ja. Takto som urobil skúšky z betónu.
Ako ste sa dostali k hudbe?
V rodine sa hudbe profesionálne nikto nevenoval. Ale dedko bol obuvník a keď opravoval topánky, tak si pískal. Nádherne. Vedel celé árie z Aidy. Maminka zase krásne spievala Hašlera, sentimentálne piesne alebo operné árie. Zbožňoval som jej hlas, dodnes ho počujem.
Tak vznikala vaša láska k hudbe.
Tam to bolo jasné, aj láska k hlasom. Zo všetkých zvukov v hudbe mám najradšej ľudský hlas.
Začínali ste s operou?
Nie, najprv boli ľudové pesničky. Tých ma maminka naučila veľa, ale ako správna pražská meštianka mala abonentku v Národnom divadle, kam ma brávala so sebou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.