Začnime teda mýtmi, ktoré uplynulý víkend definitívne padli.
1. Mýtus o Slovensku ako nepodarenom dieťati Európy
Slovenskí novinári, intelektuáli či blogeri s mysliteľskými ambíciami si v posledných rokoch hoveli v póze, aké je tu vlastne všetko nenormálne (Samuel Marec: slovenská spoločnosť je na ceste k pomäteniu sa) - samozrejme, s výnimkou nás, pár géniov, ktorí v tejto zatuchnutej krajinke budujú ostrovčeky pozitívnej deviácie. A zrazu prišli prezidentské voľby a ich dvaja hlavní víťazi: jeden z nich má diplom z Yale a zaujímavo rozmýšľa o Slovensku, druhý je podnikateľ a filantrop západného typu, ktorého je naším novým prezidentom.
Slovensko vlastne ukázalo, že je kyvadlovou krajinou neobmedzených možností – raz to platí v dobrom, inokedy v zlom, čo nám dodáva osobité čaro.
2. Mýtus o krajine dvoch nepriateľských voličských táborov, autoritárov a demokratov
Ešte v 90. rokoch to nebol mýtus, ale zaujímavá historizujúca interpretácia, ktorou sformuloval politické rozdelenie mečiarovského Slovenska sociológ Vladimír Krivý. Táto teória dvoch táborov však už nedokázala uspokojivo vysvetliť úspech Smeru, a už vôbec nevysvetľuje voľby posledných rokov, keď rozhoduje nový fenomén, ktorý pre nedostatok slovnej zásoby označujeme ako hlas protestného voliča. Vďaka tomuto frustrovanému voličovi triumfoval v roku 2010 Sulík (a vznikla tak Radičovej vláda), tento volič spravil z Mariana Kotlebu banskobystrického župana a vďaka tomuto voličovi porazil Andrej Kiska o neuveriteľných 400 tisíc hlasov marketingového mága Fica.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.