Nedávno ma pozvali do priestorov bývalej kaviarne Berlinka na diskusiu venovanú manipulácii obrazom a textom. Pochopiteľne, oslovilo ma to. Na programe bol 29-minútový film absolventa dokumentaristiky na VŠMU v Bratislave Mareka Urbana. Jeho názov znel v kontexte manipulácie záhadne – Film ako dokument. Po filme som mal spoločne s publicistom a spisovateľom Máriusom Kopcsayom diskutovať.
Film bol ale pre mňa šok a vopred prezradím, že som sa nechal „nachytať“. Na pohovke v izbe sedela žena, ktorá pred kamerou hovorí o tom, ako sa dlhé roky vyrovnáva s traumou a samotou, ktorú jej zmiernilo iba narodenie dcéry. Jej muža, profesionálneho vojaka, ktorý slúžil v jednotke SLOVCON v rámci síl KFOR v Kosove, zabili teroristi. Predtým ako išiel na Balkán si nahrali domáce video z intímnych chvíľ milovania a zobral si ho so sebou. Žena hovorí, že verí, že muž ho nikomu neukazoval.
Dej filmu si do detailov nepamätám, pretože som ho prestával sledovať a teda aj vnímať. Pred kamerou potom hovorila ich dcéra, ktorá si neželala zverejniť svoju tvár. Všetko pôsobilo akoby autenticky, dokonca aj vo svojej nedokonalosti. Postavy hovorili o rozdiele časových pásiem a podobné nezmysly. A mňa ako znalca Kosova vôbec nenapadlo, že predsa tesne po vojne tam nijakého nášho vojaka nezabili teroristi a že tam je to isté časové pásmo čas ako u nás.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.