Zámerne nepíšem, aj keď si to myslím, že The Dark Side je najlepší konceptuálny hudobný album na svete (lepší je možno len jeho mladší braček Animals). Nie som hudobný teoretik, kritik ani fundovaný odborník. Nezaujímajú ma ani rebríčky predajnosti, nie som vyštudovaný štatistik, a počet doteraz na svete predaných nosičov The Dark Side presne nespočíta nikto – ani keby sa slovenský svojstojný SOZA s elánom zhostil zákonom garantovaného pokynu stať sa nadnárodným koncernom. V podstate mi je to jedno: ako dlho, bez prerušenia čo i len na rok, sa The Dark Side drží v nejakom rebríčku najväčších plagátovacích plôch sveta. Tých šesť (zatiaľ) originálnych nosičov tohto albumu, ktoré mám, mi (zatiaľ) stačí.
Som len fanúšik, radostný fanúšik, taký fab fan do Pink Floydu. A o to ide, o radosť, nadšenectvo a fajn záľubu. A tiež o sociologický jav, priam fenomén. Pink Floyd a The Dark Side je totiž skutočný, nenapálený či okultne / pokútne nestiahnutý celosvetový fenomén.
Ako originálny jedinec mám rád fenomény. Fenomén Pink Floyd ma už pred niekoľkými rokmi doviedol k pražskému fan klubu pánov Syda Barretta, Nicka Masona, Ricka Wrighta, Rogera Watersa a Sira Davida Gilmoura, k fanklubu Pink Floyd.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.