Prvá správa: Fotograf v newyorskom metre nepomohol mužovi, ktorého ktosi sotil do koľajiska a namiesto toho snímal jeho posledné sekundy, predtým než ho prešla súprava. Snímku potom uverejnil na titulnej strane New York Post. Druhá správa: britská zdravotná sestrička spráchala samovraždu potom, čo zrejme neuniesla výčitky za to, že dvom austrálskym novinárom, ktorí sa vydávali za kráľovnú Alžbetu II. a za princa Charlesa, vyzradila do telefónu dôverné informácie o zdravotnom stave tehotnej vojvodkyne z Cambridge. Išlo o 42-ročnú matku dvoch detí, svedomitú a kolegami uznávanú ženu.
Asi sa pýtate, čo majú podľa mňa tieto dve správy spoločné. Cynizmus. Taký, aký vidíme aj v našich médiách. Aj u nás sa médiá priživujú na osobných tragédiách bežných ľudí, televízne správy sú plné násilia, vrážd, detailne ukázaných dopravných nehôd. Nie, nepíšem o reality show, ani o pohoršení ministra Maďariča či o odpovedi Michala Hvoreckého. Píšem o každodennom spravodajstve, o útokoch na emócie a o úsilí zvýšiť si sledovanosť alebo predajnosť. Pretože nijaké ušľachtilé dôvody za týmto odporným druhom žurnalizmu ozaj nevidím.
Nemoralizujem. Natoľko bez emócií ako to len ide píšem teraz ako novinár, ktorý veci nekomentuje z tepla kancelárie od monitoru počítača, ale ktorý ešte stále chodí do terénu. Uznávam, je to starosvetské a asi už prežité. No vidím v tom zmysel.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.