Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fedor Gál a dalajláma

.peter Svýba .názory

Laudatio, prednesené 9. 9. 2009 pri príležitosti udelenia Ceny Jána Langoša Fedorovi Gálovi.

Je veľmi ťažké akceptovať smrť priateľa, a ešte ťažšie smrť rovesníka, s ktorým sme boli tak dlho na doraz a natesno ako s Jánom Langošom. Jeho tvár možno vytesať do kameňa, možno po ňom nazvať cenu, ale jedno ani druhé nemôže nahradiť živú ľudskú prítomnosť. Smrť, či to chceme, alebo nie, je neslýchaná, obrovská, strašná, vznešená. V prípade Jana Langoša by som použil aj slovo nehorázna. Na prvý pohľad znie drsne, ale keď sa mu lepšie prizrieme, zistíme, že obsahuje korene slov nežná, rázna a je aj horou.


.prečo Fedor Gál

Cenu Jána Langoša dostali skvelí ľudia.   Ale zmieril som sa s ňou až teraz, keď ju dostáva Fedor Gál. Dostáva ju rovesník a priateľ Jána Langoša, ktorý tak sprítomňuje svojou prítomnosťou aj neprítomného priateľa. Sprítomňuje nám zvláštny kolektívny organizmus, ktorý žil v novembri 1989 ako thézeovská družina v Minotaurovom labyrinte – nadoraz a natesno. Ako to už býva, naše príbehy boli neskôr rozbiehavé, ale v tom novembri 1989 sme utvorili zvláštny organizmus, spoločné kolektívne telo: Fedor Gál, Milan Kňažko, Jano Budaj, Martin Bútora, László Szigeti, Peter Tatár, Fero Mikloško, Agnes Snopko, Jano Langoš, Milan Šimečka, Vlado Ondruš, Zuzka Mistríková, Tóno Popovič, ale aj Peter Horváth, Rudo Sikora a ďalší a ďalší až po Inge Antalovú a Marienku Mistríkovú.
 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite