ale prečo už, prepánajána, nezdúchli aj tí mudrlanti, ktorí sa nám tým neustále vyhrážajú, tu, doma, zakaždým, keď sa vyhrá voľby nejaký mamľas? Niečo im v tom bráni? Čo to je? Alebo je to niekto? Ukážte mi toho darebáka! A vôbec, prečo to tu vyzerá stále ako u idiotov, keď je tu stále toľko chytrých, ktorí to všetko dokážu vždy tak bystro rozpoznať a podrobiť za to svojich krajanov zdrvujúcej kritike? Skoro počujem Švejka: „Všichni nemůžou bejt chytří, poněvač pak by z toho byl každej druhej úplně blbej.“

vtedy a dnes  

No dobre, ako a odkiaľ sme sa vlastne dopracovali do toho nášho dnešného skvelého rozpoloženia?

Keď sa nám pred 36 rokmi zasvitla nádej na slobodnejšie (aj keď dozaista nie pohodlnejšie) časy, patrilo k nej aj očakávanie novej slobody pohybu: slobody ako možnosti vycestovať aj vrátiť sa do vlasti. Pripomínam najmä mladším ročníkom, že tu nehovoríme o cestovaní do „spriatelených“ socialistických krajín (hoci aj tu existovali obmedzenia, komplikácie a úradné šikany), ale do „kapitalistických“ krajín, kam nám starý režim umožnil cestovať len za zvláštnych podmienok, a aj to nie každému. V istých prípadoch sa dalo hovoriť aj o istom druhu vyhnanstva. Ťažké to mali predovšetkým politicky nespoľahlivé osoby, čiže „živly“. Iní, spoľahlivejší, to mohli mať od režimu za odmenu – aby mohli po svojom pobyte referovať o tom, ako je tam vonku zle.

„Asociácie s dobou štvaníc na disidentov signatárov Charty 77 sa neodbytne vracajú.“

Prvá hromadná a slávnostná akcia slobodne organizovaného prechodu cez štátnu hranicu pri Bratislave do Rakúska v roku 1989 (bolo to snáď ešte v novembrových týždňoch) sa na plagáte zaštítila heslom: „Sme vlastenci, vrátime sa!“ Vtedy dochádzalo k slávnostným strihaniam ostnatých drôtov a ďalším symbolickým aktom s tým spojeným aj na ostatných hraniciach Československa s kapitalistickými štátmi, v našom prípade SRN a Rakúska. Tie ostnaté drôty boli naťahané zvnútra; dozaista preto, aby nás chránili od nepriateľov, votrelcov, špiónov a diverzantov zvonka. (Pravda, aj hranice so socialistickými štátmi boli prísne strážené; vieme predsa, že hranice nie sú korzo!) Dejiny sa dali do rýchleho pohybu. Ľudia, ktorí v tom čase precitali do stavu občianskeho, pochopili situáciu intuitívne ale správne. Slobodný pohyb cez štátne hranice mal odteraz znamenať dve veci v jednej: cestovanie cez štátnu hranicu už nebude únikom, ku ktorému by nás nútili domáce pomery, ani kriminálnym aktom, ktorému pohraničná stráž bráni ozbrojeným násilím. Ešte inými slovami: odcestovať sme odteraz smeli a pritom nemuseli, kým predtým sme nesmeli a zároveň (v istom zmysle a prinajmenšom v istých prípadoch) sme boli do toho nútení. 

čo zostalo z našich očakávaní?

Je akiste smutné sledovať, ako sa dnes na Slovensku rozdrapujú noví mocipáni – klony tých niekdajších mocipánov, pred 36 rokmi odchádzajúcich tam, kam predtým posielali iných, totiž „na smetisko dejín“. Je smutné počúvať aj ich narážky na to, že komu sa nepáči, môže ísť na lepšie – asociácie s dobou štvaníc na disidentov signatárov Charty 77 sa neodbytne vracajú. Je smutné pomyslenie na to, že (ktovie?) celý ten náš vyše tridsaťročný ponovembrový experiment so slobodou a demokraciou sa – možno, hoci ešte nie celkom iste, a kiežby to nebola pravda  – chýli ku koncu.