Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aké politické dôsledky má láska k deťom? Odpoveďou sú November 89, Petrohrad 2025, ale aj Gaza

.marína Gálisová .názory

„Dúfam, že aj Rusi milujú svoje deti.“ K tejto vete sa roky vraciam. Je zo Stingovej piesne Russians, ale netýka sa iba Rusov. Hovorí o hlbokom rozdiele medzi civilizáciami. Dnes, keď v uliciach ruského Petrohradu zatýkajú ešte neplnoletých mladých hudobníkov, znie striedavo nádejne aj beznádejne.

Marína Gálisová

od každej civilizácie hodnej toho mena čakáme, že ľudia v nej milujú svoje deti. Vlastne to čakáme od všetkých ľudí, pretože nič hlbšie a biologicky podstatnejšie ako láska k potomstvu asi u rodu homo sapiens neexistuje.

Táto láska má biologickú podstatu, ale má aj spoločenské – dokonca politické – dosahy.

V Novembri 89 zbili ťažkoodenci mladých ľudí na Národní třídě v Prahe a vyvolalo to emóciu, akú si dovtedy málokto trúfol predstaviť. U mladých v Československu prevládol hnev a vzdor a túžba zmeniť štát na taký, ktorý nebude svoju mládež mlátiť za to, že od neho žiada viac slobody. Tú emóciu som prežívala veľmi hlboko, lebo som mala 17 rokov.

U dospelých sa prevalila vlna hanby a kajúcnosti. Pieseň Ivana Hoffmana to zhrnula jasne: „Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky. Za nás boli bití, za naše mlčanie...“ Túto emóciu strašne silne prežívali moji rodičia a mnohí iní ich rovesníci. Spojila sa v ich vnútri s hroznou generačnou traumou z invázie roku 1968 a s potupou, keď boli potom nútení podpisovať súhlas s inváziou a normalizáciou.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite