od každej civilizácie hodnej toho mena čakáme, že ľudia v nej milujú svoje deti. Vlastne to čakáme od všetkých ľudí, pretože nič hlbšie a biologicky podstatnejšie ako láska k potomstvu asi u rodu homo sapiens neexistuje.

Táto láska má biologickú podstatu, ale má aj spoločenské – dokonca politické – dosahy.

V Novembri 89 zbili ťažkoodenci mladých ľudí na Národní třídě v Prahe a vyvolalo to emóciu, akú si dovtedy málokto trúfol predstaviť. U mladých v Československu prevládol hnev a vzdor a túžba zmeniť štát na taký, ktorý nebude svoju mládež mlátiť za to, že od neho žiada viac slobody. Tú emóciu som prežívala veľmi hlboko, lebo som mala 17 rokov.

U dospelých sa prevalila vlna hanby a kajúcnosti. Pieseň Ivana Hoffmana to zhrnula jasne: „Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky. Za nás boli bití, za naše mlčanie...“ Túto emóciu strašne silne prežívali moji rodičia a mnohí iní ich rovesníci. Spojila sa v ich vnútri s hroznou generačnou traumou z invázie roku 1968 a s potupou, keď boli potom nútení podpisovať súhlas s inváziou a normalizáciou.