lídri Smeru, lebo o nich je reč, založili už v roku 1999 svoju stranu ako náhradu za Mečiarovo HZDS. Privatizéri v jeho pozadí hľadali nový politický nosič, a našli skupinu cynikov okolo pána Fica. Boli relatívne mladí, nemali problém s pravdou ani svedomím, spájali v sebe sentiment za komunizmom so snom o zbohatnutí a vlastnej dôležitosti. Tým všetkým boli dokonalým nosičom pre miliardárov, ktorí sa po konci mečiarovskej éry ocitli trochu mimo veľkej hry. Smer bol ich východiskom, a na dlhé roky aj zdrojom nových príjmov.

Postupne sa ale garde obrátilo. Pôvodne trochu roztopašní a väčšinou aj submisívni lídri Smeru opakovane vyhrávali voľby, ich cena stúpala, až napokon prerástli svojich oligarchov a sami sa nimi stali. Ich úspech spočíval aj v absencii zábran — menili sa od blairovcov cez sociálnych demokratov až ku konzervatívcom, vždy podľa toho, čo bolo aktuálne výhodné. Fungovalo to pre slabosť protistrany, aj pre tvárnosť nedozretej verejnosti.

Tento dlhoročný cynický proces však nebol bez následkov pre povahu Slovenskej republiky. Priniesol so sebou premenu štátnych orgánov na centrá biznisu, čím bola znemožnená elementárna spravodlivosť v štáte. Vzniklo prostredie, v ktorom Smer vystúpal nad spravodlivosť.