koncom júna, v čase pohanských orgií nad ústavou, sa navzdory všetkému konal v Martine slobodný divadelný festival Dotyky a spojenia, redakcia Denníka N navzdory zlobe moci dovŕšila proces svojej nezávislosti, a znovu sa ukázalo, že väčšina ľudí navzdory stepným únoscom štátu preferuje miesto Slovenska v NATO a EÚ.

Koncom júna, v čase fyzického ničenia umenia na zvolenskom zámku, vzniklo v Bratislave z nadšenia dvoch mladých ľudí nové divadlo, v SND boli dve premiéry a mladá generácia odohrala v študentskom Labe jednu derniéru. Zažil som všetky tri, a konštatujem, že divadlo - a širšie kultúra - je síce pod útokom, výsledkom však nie je zmar, ale nová, vyvzdorovaná krása.

Premiéra Maupassantových príbehov z vlaku do Calais v réžii Michala Vajdičku priniesla okrem ťaživých paralel k súčasnosti a zrelého herectva aj okamžité polemiky. Nebolo tam občas priveľa vulgarizmu? Uniesol vozeň ako jediný prvok scény celú hru? Vystihli postavy des okupovanej krajiny? Nebolo to všetko málo prekvapivé? Trochu ma to prekvapilo. Ale zasa - čo je na divadle krajšie, ako sporiť sa o jeho krásu, hĺbku a autenticitu? Pri povahe dnešných verejných sporov to bolo až liečivé. Možno som občas - a pri niektorých režiséroch - príliš vďačný divák, preto odporúčam vidieť a posúdiť osobne.

Derniéra Opitých v podaní končiacich študentov VŠMU bola rozlúčkou s ročníkom, ktorý som si aj s jeho chybami zamiloval. Títo mladí herci - vinou stavu kultúry predčasne dospelí - už viac rokov ukazujú, že v prajnom prostredí a pri skvelých pedagógoch (Táňa Pauhofová, Ľuboš Kostelný, Matúš Bachynec, Roman Polák) môže aj na pomerne otrockom Slovensku vznikať slobodné umenie slobodných ľudí. Anička Hroboňová, Jakub Somora, Eva Gribová a viacerí ich končiaci spolužiaci sú už dnes nádejou herectva, ale pre mňa aj celého Slovenska. Lebo odvaha, poctivosť, istá drzosť a svetové kritériá na vlastnú prácu sú nevyhnutnou odpoveďou na prízemný dnešok.

Premiéru hry Duchovia sú tiež len ľudia v réžii Kamily Polívkovej považujem za vrchol celej divadelnej sezóny. Neviem, nakoľko to bola odpoveď činohry SND na necitlivosť celého verejného priestoru k ľuďom na okraji, a neviem ani to, či hra o starobe môže v dobe zbožštenej mladosti a ukrývanej smrti vôbec prežiť. Ale to, čo som zažil, bol dotyk s niečim existenciálnym. Kultúra musí byť svetová, a nijaká iná, chcelo by sa povedať, a tu taká bola. Od Emílie Vášáryovej cez Janu Oľhovú po Zuzanu Kocúrikovú, od Františka Kovára po Richarda Stankeho, všetci, vrátane už na nič sa nehrajúceho Dušana Jamricha, spôsobili, že hra v jednej chvíli prestala byť divadlom, a stala sa zdieľaným životom celého prítomného obecenstva.

Slovensko upadá, vracia sa k neslobode a v mnohom je primitívne. Ale nie je beznádejné. Z tmy sa vždy rodí svetlo – ako teraz.