pod ohrozením demokracie voľbami si nemusíme predstavovať hneď niečo také extrémne, ako bol nástup Adolfa Hitlera k moci. Nemusíme si pod ním predstavovať ani návrat Roberta Fica, ktorý svojimi verejnými vyhláseniami systematicky pripravuje pôdu pre zmenu demokracie na autokraciu. Nato, aby sme pochopili, čo sa dnes deje v Amerike, sa netreba obzerať po nejakých analógiách. Treba sa pozerať priamo na kroky Donalda Trumpa a uvedomiť si, čo vlastne znamenajú.

Kým sa však dostaneme k tomu, čo tieto kroky znamenajú, nezaškodí explicitne si povedať, čo neznamenajú. Na rozdiel od Hitlera, ba dokonca aj na rozdiel od Fica, Trump nemá nijaký celoštátny plán, či už grandiózny (Hitler), alebo záchranný (Fico). Predmetom jeho úvah nie je Amerika, predmetom jeho úvah sú v porovnaní s Amerikou zanedbateľne malé kšefty – jeho vlastné a jeho rodinných príslušníkov. Isteže, neohrdol by kráľovskou korunou, rovnako ako by prijal titul pápeža, rektora Harvardu alebo majstra sveta v ťažkej váhe. Ale predstaviť si postupnosť konkrétnych krokov vedúcich k americkej monarchii alebo k inej inštitúcii spojenej s honosným rúchom, to podľa všetkého ďaleko presahuje jeho mentálne schopnosti (a zrejme aj slovnú zásobu).

Napriek tomu je tento človek pre demokraciu, pre Ameriku a pre celý svet naozaj nebezpečný. Z dvoch úplne prostých dôvodov. Jedným z nich je toxický narcizmus a druhým obyčajná hlúposť. Akurát, že neobyčajných rozmerov.

amorálny hlupák

Pri analýze svetodejinných udalostí by sa mal človek vyhnúť lacnému psychologizovaniu. To platí aj pre psychológov, pre laikov to platí, samozrejme, ešte mnohonásobne viac. V prípade Donalda Trumpa sa však elementárnym psychologickým úvahám vyhnúť nedá. Veľmi jednoduché úvahy tohto typu nám totiž umožnia pochopiť skoro všetko. A to, čo by sme k nim prípadne pridali, už k pochopeniu nepridá takmer nič.