niet pochýb o tom, že Rusko bude stupňovať odvetné aktivity, a že tieto aktivity budú mať okrem vojenského aj psychologický, propagandistický a „hybridný“ rozmer. Preskočme vojensko-technické detaily. Niet pochýb, že ruské velenie povahu útoku analyzuje a vyhodnocuje a bude sa snažiť vylúčiť podobnú možnosť do budúcna, je však samozrejmé, že ruské akcie nebudú mať len obranný a preventívny charakter; konieckoncov, vo chvíli, keď toto píšem, sa to už zhmotňuje. Ruská agresivita neochabuje, nech už by sme rozvíjali akékoľvek špekulácie o nejakej vnútornej opozícii či dokonca nejakej protiputinovskej vzbure. V takom prípade možno odpovedať nanajvýš: „neuverím, kým neuvidím“. 

Nepochybne, impozantný úspech „operácie Pavučina“ je morálnou a psychologickou vzpruhou pre Ukrajincov, možno trochu prekvapením pre Západ, a každopádne šokom pre Rusov. A nielen to. Je to aj významná (aj keď akiste nie definitívna) rana zasadená ruským strategickým vojenským kapacitám – tie zničené strategické bombardéry a AWACSy nenahradíte len tak, ani regrutáciou ďalších brancov do frontového mlynčeka na mäso. Plánovaná odveta jednako zostáva legitímnou otázkou, pokiaľ ide o strategickú rovinu, o celý celkový ďalší priebeh a výsledky vojny, a teda aj o jej politický kontext a vyústenie. Táto otázka sa teda neobmedzuje len na to, k akej taktike a operáciám sa uchýlia ruské sily. Ide aj o psychologický a politický dopad samotnej ukrajinskej akcie, aj o ruské možnosti na ňu politicky reagovať.

eskalácia? Aj bez „Pavučiny“

Hneď po úspešnej realizácii ukrajinskej „operácie Pavučina“ sa ozvali hlasy, vonkoncom nie len od nepriateľov Ukrajiny, ale aj od rozumných analytikov aj výslovných podporovateľov ukrajinského úsilia, v zmysle, že ukrajinský útok, akokoľvek impozantný, vojnu neskončí, zatvrdí však ruské odhodlanie zničiť Ukrajinu a zmarí tak posledné, akokoľvek pofidérne možnosti vytvorenia spoločnej rokovacej platformy. V súvislosti s tým opätovne zaznievajú hlasy obáv z nukleárnej eskalácie, ktorým kontrujú výstupy ruskej propagandy volajúce po nukleárnej odvete (Dugin, samozrejme, ten aby tu chýbal!). Poďme však poporiadku.

Po prvé, vystupňovanie ruskej agresivity a bezohľadnosti voči ukrajinským civilistom aj vlastným vojakom neprezrádza o ruských pohnútkach nič nové, a nič nové sa nedozvieme ani o ich plánoch. To všetko bolo a je známe. Ruské vedenie nechcelo a nechce, aby Ukrajina existovala ako suverénny štát a národ. Ak niekto namietne, že Putinove „opcie“ sa následkom ukrajinskej operácie zázemí zužujú (a teda stúpa riziko zúfalých aktov, ako napr. nasadenie ZHN), možno odpovedať veľmi prosto: takto úzko ich nastavil sám Putin svojou neústupčivosťou. A ak niekto veril, alebo sa zúfalo snaží veriť (ako prezident Trump), že Putin má v zásobe nezištnú veľkorysosť, tak sa skrátka mýli, alebo klame (a nekonštatujem to s radosťou).

Eskalácia síce prebieha, je ale omyl myslieť si, že je to vinou „operácie Pavučina“. Eskalácia vychádza zo samotnej logiky ruskej stratégie, ktorú nastavil Kremeľ; nie Kyjev, ani demokratický Západ, a už vôbec nie prezident Trump, ktorého si Putin nechutne točí okolo prstu. Eskalácii na strane Ruska pomáha aj každý prejav nerozhodnosti a nejednoty Západu, nehovoriac o Trumpovej zmätenej servilite.