predošlý pápež si dal meno František. Bol to odkaz na Františka z Assisi, žobravého mnícha, ktorý znovuobjavil lásku ako zmysel a meritum všetkého. Argentínčan Jorge Mario Bergoglio to s novým menom myslel vážne – vzdal sa výsad svojho úradu a vzdal sa aj súdenia z výšav pápežského stolca. Namiesto toho ponúkal súcit, milosrdenstvo, odzbrojujúci úsmev, a najmä ten typ vnútorného dobra, ktoré premieňa chlad a odcudzenosť sveta. Podľa časti svojej cirkvi tým zanedbával učiteľskú a vieroučnú rolu pápeža. Ale čo iné má väčší zmysel učiť a akú inú vierouku môže pápež viac šíriť než františkánsku lásku k svetu?

Nový pápež si vybral meno Lev. Je to odkaz na jedného z pápežov, ktorý koncom 19. storočia, v ére vrcholiacej industriálnej revolúcie, rozoznal dve nebezpečia. Jednak možnú degradáciu človeka na výrobný prostriedok, súčasne riziko, že masy si ako reakciu zvolia cestu násilia a tej tragédie, ktorá neskôr zachvátila komunistickú časť sveta. Encyklika Rerum Novarum odmietla socializmus, zoštátnenie aj kolektivizáciu a súkromné vlastníctvo označila za prirodzené, pretože človek predchádza štátu. Súčasne však odmietla neprimeranú prácu, nedôstojné pracovné podmienky a odopretie spravodlivej mzdy. Táto pozícia sa ukázala prorocká a dianie v 20. storočí ju potvrdilo.