účelom tohto článku nie je konšpirovať o atentáte na Fica. Sám o ňom nemám žiadne pochybnosti. Táto konšpiračná teória pre mňa padá na rovnakej logike, ako všetky ostatné – udalosť takéhoto rozmeru sa nedá nafingovať bez toho, aby to niekto zo zapojených ľudí vytrúsil do médií. Pri atentáte v Handlovej to dokonca platí dvojnásobne – ak by sa Ficovi náhodou podarilo udržať celý rok na svojej strane členov ochranky, očitých svedkov a celý nemocničný personál, stále by ho čakala najväčšia výzva – dostatočne pripraviť na kontakt s médiami a verejnosťou ľudí ako Andrej Danko či Richard Glück. A to je misia vopred odsúdená na neúspech. 

O atentáte som nevidel konšpirovať ani jedného mainstreamového novinára či opozičného politika. Niektoré médiá, ktoré podľa koalície šíria nenávisť, dokonca v článkoch s pomocou odborníkov vyvracali argumenty konšpirátorov o atentáte. Najväčšia opozičná strana (možno až s prehnanou iniciatívou) vyzývala ku 100 dňom pokoja, zatiaľ čo sa snažila so zvyškom opozície a prezidentom zorganizovať okrúhly stôl, za ktorý by si sadli spoločne s vládou. Tak kde berú všetci tí voliči a čitatelia pochybnosti o atentáte?

Ten, kto do nich tie pochybnosti od prvého dňa zasieval, bola vláda. S Cintulovou identitou a priznaním prišli do prvého kontaktu pri videu, ktoré zverejnil trestne stíhaný neonacista Bombic. Ten neonacista, ktorého teraz zastupuje Kaliňákova právna kancelária a ktorého sa zastáva v oficiálnych vyjadreniach aj úrad vlády.