pracujú, slúžia, sú preč od svojich rodín, aby sa starali o druhých. Steny neliečia. A prístroj? Môže roky ležať nepovšimnutý v kúte. Až keď ho chytí do rúk múdry človek, vtedy pomáha. Čo je v zdravotníctve to najdôležitejšie? Vedomosti. Zručnosť. Rozvaha. Toto sa nedá kúpiť. Tomu sa treba naučiť. A trvá to dlho. 

Po pandémii tu bude veľa vyčerpaných ľudí, ktorí už dva roky vypadli zo vzdelávania. Rok nesmeli čerpať dovolenku. Vybavili tisícky telefonátov a pacientov a napriek tomu na nich niekto hodil vinu za nárast úmrtí na covid. Rozmýšľajú, či stojí za to zostávať v systéme. Či neodísť do zahraničia, kde si trochu viac vážia človeka, ktorý prináša hodnoty, nielen zisk. Alebo do dôchodku, aby si užili aspoň vnúčatá a pokoj. Alebo jednoducho úplne zmeniť prácu, kde je menej stresu, i keď možno menej peňazí, ale žiadne nočné či nedocenenie ich služby. Po vypätí príde uvoľnenie a s ním choroby. Tentoraz prídu choroby zdravotníkov. Zo syndrómu vyhorenia a z rozpadu istôt. Lebo sa nám rozpadá aj to, čo fungovalo a všetko sme stavili na jednu kartu. Covid. A tak sa k terajšiemu nedostatku personálu pridá ďalší.