treba to povedať rovno, neokúňať sa. Guacamole by tu bolo s nami oveľa skôr, nebyť tej našej prekliatej európskej prudérnosti. Možno by sa ním hostili už nejaké tie európske kniežatá v šestnástom storočí alebo by nás ušetrilo vynálezu margarínu. Namiesto neho by sa pestovalo a distribuovalo počas vojny avokádo, z ktorého by sa potom v každej rodine vyrábalo zelené maslo. Možno by sme už dnes mali vlastné národné varianty guacamole – trebárs s bryndzou, borovičkou a vypraženou slaninkou, ktohovie. Lenže nestalo sa tak. Prečo? Jednoduchá odpoveď. Lebo avokádo vyzerá ako vyzerá. V obchode, keď je usadené jedno vedľa druhého, to nikomu nenapadne, no Aztékom, ktorí mali možnosť toto ovocie oberať, neskôr sadiť a kultivovať, tá trúfalá a groteskná podoba udrela okamžite do očí. 

Najmä keď z konára viseli v páre. Aj tak avokádo nazvali – ahuakatl, čiže slušne povedané mužský semenník.