mnohí z našich spoluobčanov, ktorí pod vplyvom psychopatických algoritmov na sociálnych sieťach radi klesajú na duchu a mučia sa tým, v akej kultúrne chudobnej a bohom zabudnutej krajine žijú, radi napríklad v gastre argumentujú, že aj názvy jedál si musíme fintiť, aby sme si aspoň trochu pripadali svetoví. Segedínsky guláš, o ktorom v Szegede nechyrovali, parížsky krémeš, čo Paríž nikdy nevidel a, chvalabohu, ani Paríž jeho a tak ďalej. Musíme však všetkých tých, ktorí si radi takto od pľúc pohundrú a zahorekujú, ubezpečiť, že ani toto kreatívne pomenúvanie jedál nie je výplodom výhradne Karpatskej kotliny a ani tu nie sme originálni. 

Prisudzovanie jedlám iný pôvod je práveže fenoménom, ktorý sa dá sledovať v každej rozvinutej kulinárskej kultúre. Iba tá sa totiž môže do zbláznenia hrať s už vžitými chuťovými referenciami. To sa týka napríklad aj tej francúzskej a príkladom je práve tento ľahučký napenený syr, ktorému síce my hovoríme žervé, no v jeho domovine mu inak nepovedia ako petite-suisse, čiže malý Švajčiar, Švajčiarča, Švajčiarik či Švajčiartko.