po každej výdatnej večeri, pretože v Taliansku sa to nedá inak – tam sa sedí pri dobrom jedle a ešte lepšom víne poriadne dlho, niekedy dokonca dlhšie ako vo Francúzsku –  sa obligátne podáva digestív. Okrem vďaky za návštevu vám tak v reštaurácii nenútene naznačia, že už je čas odísť. Samozrejme, pokiaľ si s nimi o polnoci nechcete pri mesiaci zaspievať niektoré vychytené party zo slávnych talianskych opier. A keďže našinec pozná len tie najotrepanejšie a s ľuďmi, kde je každý druhý Pavarotti, sa merať nechce, prijme tento malý žltý, pomerne zakalený dar vo vychladenom keramickom štamperlíku. Ovonia – citróny. Naleje do úst – citróny. No až po prehltnutí, keď sa celá tá slnkom zaliata parfuméria rozuteká po všetkých kútoch hlavy, si naplno uvedomí, ako tí Taliani vedia žiť! 

Potom s ľahkou mysľou kráča uličkami históriou dýchajúceho mestečka, noc zalieva nádherný spev operných árií z desiatok vášnivých hrdiel a premýšľa, či si také niečo vie urobiť aj doma. A daj sa mi svete, vie! Pretože limoncello, aj keď sa to nezdá, je likér, ktorý je hádam najľahší na svete. Musíte však mať k tomu jednu kľúčovú ingredienciu: špeciálne citróny z Capri alebo teda aspoň zo Sorrenta. No dobre, aj pobrežie Amalfi sa ráta. Prečo je to také dôležité? Lebo ak by ste použili iné, môžete prísť o život.