vyzerá čudne. Väčšinou je zaliata v vákuovom obale a vyzerá ako chladené morčacie prsia výrazne po záruke. Podlhovastý podozrivý orgán vo farbe jantáru. Farba závisí od toho, z akej ryby je bottarga vyrobená, no tá okrová, najviac cenená, je z parmice šedej. Tmavšie varianty sú potom z tuniaka modroplutvého či iných, niekedy aj sladkovodných rýb. Pri tradičnejších výrobách nájdeme bottargu zaliatu vo včeľom vosku, tak, ako sa predávala a pripravovala už pred tritisíc rokmi. 

Prvé zmienky máme z 10. storočia pred naším letopočtom z Egypta, kde sa komplikovaná a zdĺhavá príprava solených a sušených ikier, presnejšie celého ovariálneho vaku parmice šedej, nachádza na chrámových maľbách. No Egypťania bottargu nevymysleli. Úplne prvými vynálezcami tejto stredomorskej delikatesy sú vraj Feničania. Starí morskí vlci, obchodníci a rybári boli známi tým, že v prstoch dvakrát otočili peniaz, kým ho minuli – možno práve preto, že ho vymysleli. 

Podobne zrejme otáčali aj svoje úlovky v Stredozemnom mori. Skúšali využiť z rýb úplne všetko. A to aj z rýb takých, ktoré sa nepovažovali za bohvieako delikátne. Medzi ne patrí aj parmica. A tak sa stalo, že jednému Feničanovi napadlo, že z tej parmice nielen zje všetko, ale si ešte aj niečo bokom odloží na cestu. Naložil teda vyvrhnuté veci – samozrejme len tie, ktoré boli požívateľné, čiže ikry – do soli, potom z nich medzi doskami vytlačil všetku prebytočnú vlhkosť a zavesil ich do prievanu.