vôňa duriana sa človeku, ktorý ju dôverne nepozná, neustále mení. Akoby tancovala. Na trhu v Bangkoku či v Luang Prabangu sa miešajú rôzne pachy, jedno skáče cez druhé, je ich na jednom mieste veľmi veľa. Človek má potom pocit, že ten povážlivý puch je len zmeskou vôní z celej tej tropickej parády a že durianová vôňa je určite sladká a omamná. 

Nie nadarmo ho predsa miestni volajú kráľ ovocí. S týmto presvedčením si obrovskú ostnatú loptu našinec kúpi. Presnejšie na ňu len ukáže a miestny chlapík s mačetou alebo usmievavá teta ho nasekne, rozpukne a povyberá z neho do špeciálnej nádoby dužinu, ktorá sa podobá na ozrutánske mesiace pomaranča v čudnej maslovej farbe. Potom tie polmesiace hermeticky v nádobke uzavrie a so širokým úsmevom vám ju podá. Vy si ďalej vykračujete trhom, mestom, kocháte sa, no stále máte nedobrý pocit: ten puch preplneného trhu je totiž stále s vami.