každý, kto zavítal do Francúzska, musel tú situáciu zažiť či vidieť. Po ulici oproti nemu ráno kráčajú vysmiate tváre čerstvo rozospatých ľudí, oblečených bizarne eklektickým spôsobom, akoby si na seba zobrali len to, čo mali poruke, keď utekali bytom. V rukách držia dve či tri metrové palice. Z niektorých sa v chladnejších mesiacoch ešte parí, pretože sú horúce. Z jednej z tých palíc si popri kráčaní naspäť domov odlamujú kúsky a rovno hádžu do úst. Tvár sa roztiahne ešte viac. Do nosa im totiž udrela známa chlebová vôňa, jazyk pošteklila chrumkavá kôrka a keď sa to všetko spojilo, telo prudko zareagovalo a vyslalo hormóny šťastia na tie správne miesta. 

Ľudia s mokrými vlasmi a bagetami v rukách sú, skrátka, o šiestej ráno vo Francúzsku všade. Z bagety sa stal národný kult, niečo, čím sa pravidelne začína život, deň. Zaujímavé na tom však je, že bageta ako ju poznáme, to znamená zhruba meter dlhý štíhly bochník extra bieleho chleba s chrumkavou kôrkou, nie je takým starým vynálezom, ako by sa mohlo zdať, navyše viacerí bádatelia poukazujú na to, že nie je ani z Francúzska. Lepšie povedané, možno vo Francúzsku vznikla, no pri jej kolíske nestáli Francúzi.