mnohí si vôňu bergamotu spájajú s Áziou, presnejšie s Blízkym východom a odaliskami, ktoré obývali háremy ukrutných orientálnych vládcov. Kvapôčkami bergamotového oleja si natierali svoje šije, aby sa panovníkovi zapáčili a strávili s ním noc. Na prvý dotyk s naším nosom totiž bergamot pôsobí pomerne ťaživo, hutne, podobne ako všetky orientálne vône a voňavky. Málokto by čakal, že tá vôňa patrí malému zelenému citrónu. 

A bergamot neprekvapuje len tým: svoju najväčšiu slávu nezažil tam, kde by sme čakali – za múrmi orientálneho carihradského paláca Topkapi, ale v slnečnom a ľahkonohom Taliansku, konkrétne v Kalábrii. Samozrejme, táto malá rapavá slza pôvodne pochádza z Ďalekého východu, napokon, ako všetky citrusy, a meno jej dali arabskí obchodníci, no najlepšie sa o ňu vedeli postarať práve talianski ovocinári. Zaradili ju v trinástom storočí do svojich pestovateľských plánov spolu s citrónom a ostatnými kyslými plodinami s rapavou šupkou. 

Obchodníci im ju predali pod menom beg-a-mudi alebo bey armudu, čo v preklade znamená pánova či princova hruška. Našťastie tomu spojeniu Taliani nerozumeli, inak by sa s bergamotom určite začali ťahať rôzne dvojzmyselné slovné hračky, ktoré by istotne, ako to na konci stredoveku bývalo, prerástli do mimoriadne vulgárneho explicitného názvu, a ten by sme možno dnes používali ako nadávku.