pide, pita, pizza, posúch. To je len zopár z najnávykovejších detí, ktoré priviedol na svet tento zázrak pochádzajúci od Kaukazu a Čierneho mora. Nikto netuší, komu presne napadlo zobrať syr, či už čerstvý alebo vyzretý, a hodiť ho do jemného chlebového cesta, no bol to akiste staroveký génius. To, že neskôr do neho začali hádzať od vajíčok natvrdo až po slaninu, je už  len bezpečné rozvíjanie myšlienky, priamočiare nadväzovanie na ten prvotný revolučný akt odvahy a fantázie. Keby sme to meno vedeli, toho človeka poznali, isto by mal sochy všade naokolo – od Neapola až po Zubrohlavu. Dodnes sa po ňom pátra, no zdá sa, márne. Odišiel so svojím hrdinstvom pokorne na druhý svet a nechal tu odkaz taký silný a výrazný, že sa ním opájame dodnes. 

Napriek tomu, že o vzniku chačapuri vieme tak žalostne málo, všetci sa zhodujú na tom, že sa to stalo na miestach dnešného Gruzínska, možno ho vymyslel priamo nejaký potomok Iberov v šiestom storočí pred naším letopočtom, ešte predtým, ako sa o pár storočí neskôr stala jeho ríša súčasťou tej Rímskej. Práve po rímskych cestách sa potom chačapuri dostalo všade tam, kde najprv trošku zmenilo tvar, neskôr ingrediencie a nakoniec aj meno. My ho potom už poznáme ako kráľa fastfoodu pod vyššie spomenutými názvami a netušíme, že možno už bájny Prométheus, priviazaný o kaukazské bralo hory Kazbeg, bol živený touto starovekou pizzou. A dnešní milovníci pizze by určite prisahali, že aj im by z takej stravy dorastala pečeň takým tempom, ako dotyčnému zlodejovi ohňa, keby ju mali každý deň.